Jozef Egyptský –Božia prozreteľnosť a plnenie Božej vôle (Gn 50)
(o. Rudolf)

„Majster múdrosti prechádzal lesom so svojim verným žiakom, keď vtom v diaľke uzrel miesto, ktoré vyzeralo veľmi chudobne, a rozhodol sa ho navštíviť. Cestou hovoril so žiakom o tom, aké dôležité je navštevovať a poznávať ľudí a byť otvorený príležitostiam, ktoré sa nám tak ponúkajú. Na mieste zistili, že tu skutočne vládne chudoba. V drevenom dome žil pár s tromi deťmi, chodili bosí a boli oblečení v špinavých a biednych handrách. Majster oslovil muža, zrejme otca rodiny, a spýtal sa: „Na tomto mieste zaiste nie sú nijaké pracovné ani obchodné príležitosti. Čo robíte, aby ste prežili?” Muž pokojne odpovedal: „Priateľu, máme kravičku, a tá nám každý deň dáva niekoľko litrov mlieka. Časť predáme alebo vymeníme v susednom meste za iné potraviny a z druhej časti vyrábame syr, maslo a ďalšie produkty pre našu potrebu. Takýmto spôsobom prežívame.” Mudrc poďakoval za odpoveď, pohľadom miesto preletel, rozlúčil sa a odišiel. V polovici cesty sa otočil k žiakovi a nariadil mu: „Nájdi kravu, dotlač ju k priepasti pred nami a zhoď ju dole.” Žiak sa na majstra zdesene pozrel a o príkaze sa s ním škriepil. Predovšetkým preto, že krava bola jediným zdrojom obživy tej rodiny. Videl však majstrov úplný pokoj, a tak s bázňou úlohu splnil. Dotlačil kravu k priepasti a videl ju zomrieť. Táto udalosť mu zostala v pamäti niekoľko rokov. Mladík sa jedného dňa rozhodol majstra opustiť a vrátil sa na osudné miesto. Chcel sa rodine priznať, požiadať ich o odpustenie a ponúknuť im pomoc. Keď sa blížil k miestu, uvidel, aké je krásne, uprostred rozkvitnutých stromov, obývané; v garáži veľkého domu stál automobil a v záhrade sa hralo niekoľko deti. Mladík pocítil smútok a zúfalstvo. Napadlo mu, že tá pokorná rodina musela pozemok predať, aby prežila. Pridal teda do kroku, a keď’ sa priblížil k miestu, privítal ho veľmi príjemný muž. Chlapec sa spýtal na rodinu, ktorá tam pred štyrmi rokmi žila, a muž odpovedal, že tam stále býva. Chlapec prekvapený pribehol k domu a zistil, že je to tá istá rodina, ktorú pred rokmi navštívil s majstrom. Dom a záhradu pochválil a spýtal sa: „Čo ste urobili, aby ste toto miesto vylepšili a zmenili svoj život?” Muž nadšene odpovedal: „Mali sme kravu, no jedného dňa spadla do priepasti a zahynula. Od tej chvíle sme vedeli, že je potrebné robiť iné veci a rozvíjať schopnosti, o ktorých sme nemali tušenia.” [1]

V živote si často kladieme otázky typu: prečo, načo, ako, čo za tým všetkým je, alebo kto je za tým?… Sú to otázky, ktorým sa nedá vyhnúť. Pouvažujme o Božej Prozreteľnosti. Ako „funguje“ v našom živote a čo je jej úlohou. KKC definuje Božiu Prozreteľnosť nasledovne: „sú to opatrenia, ktorými Boh s múdrosťou a láskou vedie všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu.“ (KKC 321) Ona pôsobí aj prostredníctvom ľudí a Boh dáva ľuďom schopnosť slobodne spolupracovať na jeho plánoch. (tamže, 323) To, že Boh dopúšťa zlo, fyzické a morálne, je tajomstvom. Viera nám ale dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote.(porov. tamže, 324)

Typickým príkladom pôsobenia Božej Prozreteľnosti v živote človeka, národa, je príbeh o Jozefovi, ktorého predali bratia do Egypta. Abrahám mal syna Izáka, Izák mal dvoch synov: Ezaua a Jakuba, ktorý mal dvanástich synov. Medzi nimi bol aj Jozef. Matkou Jozefa bola Ráchel, ktorá porodila Jakubovi ešte najmladšieho syna Benjamína. Jozef mával sny a to bolo jedným z dôvodov nenávisti voči nemu zo strany jeho bratov. Dokonca aj jeho vlastný otec Jakub mu robil výčitky. (sny o snopoch, ktoré sa klaňali Jozefovmu snopu). (porov. Gn 37, 6 -11) Preto ho bratia predali za 20 strieborných Madiánčanom, Izmaelitom od Galaádu, ktorí ho potom predali za otroka do Egypta. Dostal sa do domu Putifara, veliteľa telesnej stráže a po útrapách väzenia až na faraónov dvor. Tam bol po skúškach povýšený na druhého muža v kráľovstve. Ako v živote Jozefa pôsobila Božia Prozreteľnosť? Mala dopad na veľa ľudí, ktorých Jozef stretol, od samého Putifara až na život faraóna a neskôr na Jozefovu rodinu a  ľudí, ktorých trápil hlad sedem rokov. Boh dopustil v živote Jozefa skúšku, ktorá zachránila milióny ľudí. Závisť a žiarlivosť aká prepukla medzi bratmi nám chce povedať, že aj napriek tomu tento príbeh preniká Božia láska. Boh v príbehu o Jozefovi koná v dejinách človeka či ľudí, ako Pán, ktorý riadi a narúša ich priebeh – narúša pokoj víťazov a premieňa osud porazených. Je to príbeh o tom, ako Boh marí úmysly a túžby tých čo stroja iným zlo a tak dnes ako aj včera vstupuje do hry, aby ukázal, že posledné slovo patrí spravodlivosti a láske. On je „za“ aj „vnútri“ dejín našich príbehov a niekedy si za účelom dobra „poslúži“ zlom, ale nie tak, že tomu zlu sa podľahne, ale že ho prekoná; Boh neplánuje zlo, čím by rozhodoval za človeka, ale koná v tom zmysle, že mocou lásky je schopný premeniť a napraviť zlé rozhodnutia ľudí na účely dobra.[2] Ako sa prejavuje Prozreteľnosť? Vyjadril to Jozef, keď sa po presťahovaní celej Jakubovej rodiny do Egypta, bratia báli jeho pomsty: „Nebojte sa! Môžeme sa vari vzoprieť Božej vôli? Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ (Gn 50, 19 – 20) V prvom rade si musíme uvedomiť, že základom pre fungovanie Prozreteľnosti je príroda a svet. Boh stvoril zem, slnko, živočíchy na nebi aj na zemi a všetko čo je okolo nás. Stvoril človeka, ktorému dal okrem života aj rozum. Vďaka nemu sa nám ľahšie žije na svete. Práca, ktorá je pre človeka čímsi normálnym, nám slúži na to, aby sme si to všetko čo Boh stvoril vedeli podriadiť: „Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi.“ (Gn 1, 28) Tým, že nám bol daný dar rozumu, máme ho používať tak, aby nám pomáhal v správnom „podmanení“ si sveta. Napr. v boji proti živelným pohromám ako sú voda a oheň. Čo to znamená? Že ak niekde vznikne požiar, tak Boh nám dal vodu a piesok, aby sme ich použili a požiar uhasili. Nemáme sa spoliehať iba na naše modlitby počas požiaru, hladu alebo povodní. My sa máme modliť, pretože vďaka modlitbe v nás rastie láska a ochota pomôcť iným, dokonca v nás rastie zmužilosť a pokoj aby sme mohli bojovať so živlom. Ale spoliehať sa iba na modlitbu keď horí alebo je hlad či prihára napríklad na skúškach, by bolo v takom prípade nesprávnym riešením. V živote sv. Karola Boromejského sa vyskytla jedna úsmevná udalosť, keď ho istá bohatá ale veľmi lenivá vdova prosila, aby požehnal jej polia. Karol to urobil, ale počas požehnania polí, vždy po každom treťom urobení znaku kríža dodal nasledovné slová: a k tomu ešte lopata a fúrik hnoja!, lopata a fúrik hnoja! Istý stredoveký básnik z Flámska napísal: „Kristus nemá ruky; má naše ruky, aby konal svoje dielo.“

Boh nie je násilník, ale Otec, ktorý miluje. Možno sa nám niekedy zdá aj v našom prípade, že zmysel udalostí aké nás stretli, nechápeme. S týmto sa spája aj otázka: a čo teda Boh chce, aká je jeho vôľa? Ako ju môžeme spoznať a dozvedieť sa čo Boh od nás žiada? Na svete sme na to, aby sme Boha poznali, milovali a dosiahli šťastie – dostali sa do neba. Ale pre dnešného človeka, ktorý chce väčšinou na všetko rýchlu a stručnú odpoveď, logicky vysvetlenú a k tomu podloženú argumentmi, to nie je také ľahké. Boh ma stvoril z lásky a pre lásku a má so mnou svoj plán, ktorý mám objavovať po celý život.

Pápež Benedikt XVI. sa pokúša zodpovedať otázku o tom, čo je Božia vôľa. Hovorí, že človek vo svojom najhlbšom vnútri vie, čo je Božia vôľa. Vo svojom vnútri pozná odpoveď. Túto odpoveď mu dáva svedomie, ktoré II. vatikánsky koncil označil ako „vnútorný hlas v nás“. Toto svedomie, ktoré nám hovorí o tom, ako máme konať, bolo a býva často potláčané. A Boh k nám, k Izraelu prehovoril vo svojich slovách, ktoré nám pomáhajú, aby sme zvonku alebo zvnútra objavovali to, čo je v nás kdesi hlboko skryté.[3] Je to Desatoro – Dekalóg, desať Božích slov, ktoré boli „napísané Božím prstom na svätom vrchu“. (KKC 2056)

Cesta, ktorá nás vedie k poznaniu Božej vôle, je Ježiš Kristus, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) a „Ja som brána: (…) Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ (Jn 10, 9)

Sv. Cyprián, biskup a mučeník, v komentári k modlitbe Otčenáš sa vyjadril, že Božia vôľa nie je v tom, „aby Boh robil, čo chce, ale aby sme my mohli robiť to, čo chce Boh.“ [4]

Ako sa dá poznať Božia vôľa? Prostredníctvom modlitby. Existujú najmenej tri cesty na rozoznanie Božej vôle. Prvou cestou je Božie slovo. Je to najjednoduchšia cesta rozoznávania toho, čo Boh od nás chce. Túto cestu nám ukazuje sám Ježiš. Druhou cestou, ako spoznávať Božiu vôľu, je cesta spojená s udalosťami života: smrť, pády, život, politické udalosti, konflikty, katastrofy, ktoré ľudstvo postihujú… V takýchto situáciách nám ostáva iba viera, kráčanie v tuneli viery, neustále pripomínanie si, že aj napriek tomu, že vidím okolo seba zlo, Boh ho dopúšťa. Viera mi káže prijať všetko ako Božiu vôľu. Treťou, najťažšou cestou je plnenie si svojich povinností. Koľkokrát sa nám stáva, že situácia, do ktorej sme sa dostali, spôsobuje v nás pochybnosti, rôzne vplyvy nám nahovárajú, či tú alebo onú vec treba vykonať, naše slabosti nám sťažujú kráčanie po ceste. To, čo tu vymenujeme, sú typické situácie, ktoré prežívame denne: „Mám mlčať? Možno by som to len mal povedať. Je moja úloha urobiť to? Koľko toho mám urobiť? V akých situáciách, prípadoch? Mám tomu zabrániť? Možno, že treba s tým súhlasiť! Ako dlho? Je mojou povinnosťou niekoho napomenúť? Alebo nemám na to právo? Ťažkosti sú často veľké a nedá sa len tak okolo nich prejsť alebo nad nimi zvíťaziť. Ale Boh práve v takýchto situáciách počíta s dobrou vôľou človeka.[5] V takýchto situáciách sú najlepším riešením slová, ktoré vyslovil Charles de Foucauld (1858 – 1916): „Pýtaj sa sám seba, ako by zmýšľal Ježiš, čo by hovoril a ako by konal na mojom mieste? – A tak rob aj ty!“

Existuje ešte jeden jednoduchý, ale náročný spôsob poznania Božej vôle: prežívanie prítomnej chvíle. Je to spojené s Božou prozreteľnosťou. „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt 6, 33- 34)
Prežívať a plniť Božiu vôľu v prítomnom čase znamená, že „žijem oveľa viac podľa Božej vôle, keď vykonávam drobné, banálne veci, prácu, ktorú mi Boh dáva práve teraz. Čím uvedomelejšie žijem a sústreďujem sa na prítomný okamih, tým väčšmi sa zhodujem s tým, čo Boh chce, aká je jeho vôľa. V tom najmenšom nachádzam to, čo je zo všetkého najväčšie.“[6]

„Každá chvíľa, ktorú ti Boh dáva, je nesmierny poklad. Nepremárni ho. Nenaháňaj stále ktovie aký zajtrajšok. Ži lepšie, ako môžeš, mysli lepšie, ako môžeš, a vydaj zo seba to najlepšie už dnes. Lebo dnešok sa čoskoro zmení na zajtrajšok a zajtrajšok sa čoskoro zmení na večnosť.“[7]

[1] BERMEJO, C. J.: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo 2012, s. 104 – 105.
[2] Porov. SANTE, di C.: Postavy viery. Bratislava : Don Bosco 2000, s. 46 – 53.
[3] Porov. RATZINGER, J. – BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský. Trnava 2007, s. 164-165.
[4] Porov. Liturgia hodín, III., streda, 11. týždeň, s. 354.
[5] Porov. Gasparino, A.: Ojcze nasz. Rozmowy z młodzieżą. Varšava 1989, s. 25 – 27.
[6] Stinissen, W.: Otče, odevzdávám se ti. Kostelní Vydří 1999, s. 39.
[7] Ferrero, B.: Spev svrčka. Bratislava : Don Bosco 2000,s. 25.