O pýche
o.Rudolf

„Hovorí sa, že kedysi sa na jednom mieste stretli všetky ľudské pocity a vlastnosti. Keď nuda po tretíkrát zívla, navrhla jej pochabosť, ako vždy pochabo: „Budeme sa hrať na schovávačku?” Lesť zodvihla zaujato obočie a zvedavosť si nemohla odpustiť otázku: „Na schovávačku? Čo je to?” „Je to hra,” vysvetlila pochabosť, „zakryjem si tvár a budem počítať do milióna. Medzitým sa schováte. Hneď ako dopočítam, zaujme prvý, koho nájdem, moje miesto. Nadšenie zatancovalo za sprievodu eufórie. Radosť niekoľkokrát podskočila, až presvedčila pochybnosť, a dokonca aj apatiu, ktorú nikdy nič nezaujímalo. No nie všetci sa chceli zapojiť. Pravda sa radšej neschovala (prečo aj, keď ju nakoniec nájdu?), pýcha sa domnievala, že ide o veľmi hlúpu hru (v hĺbke duše sa jej totiž nepáčilo, že to nebol jej nápad), a zbabelosť radšej neriskovala… „Jeden, dva, tri pustila sa pochabosť do počítania. Najskôr sa schovala lenivosť. Zvalila sa za prvý kameň na ceste. Viera išla do neba a závisť sa skryla za tieň víťazstva, ktorému sa s jej pomocou podarilo vystúpiť do koruny najvyššieho stromu. Štedrosti sa takmer nepodarilo nájsť úkryt; pri pomyslení na svojich priateľov sa jej každé miesto, ktoré objavila, zdalo úchvatné; priezračné jazero bolo ideálne pre krásu, nízky strom pre plachosť, motýlí let pre pôžitok, poryv vetra pre slobodu… Až sa nakoniec schovala v slnečnom lúči. Naopak, sebectvo našlo skvelé miesto hneď na začiatku – vzdušné, pohodlné.., no len pre seba. Lož sa ukryla na dno oceánu (je to lož – v skutočnosti sa schovala za dúhu) a vášeň a túžba dovnútra sopky. Zabudnutie? – Zabudol som, kam sa schovalo… No to nie je dôležité. Keď pochabosť prišla k číslu 999 999, láska ešte nenašla miesto na úkryt, lebo všetky miesta už boli obsadené. Nakoniec zbadala ružový sad a s dojatím sa ukryla medzi kvetmi. „Milión!” dopočítala pochabosť a začala hľadať. Najskôr objavila lenivosť, len tri kroky za kameňom. Potom z neba začula vieru, ako s Bohom diskutuje o teológii. A vášeň a túžbu ucítila chvieť sa v sopke. V nedbalosti objavila závisť a logicky vyvodila, kde sa nachádza víťazstvo. Sebectvo ani nemusela hľadať. Samo vyrazilo z úkrytu, pretože sa ukázalo, že to bolo osie hniezdo. Po dlhej chôdzi dostala smäd. Keď sa priblížila k jazeru, našla krásu. S pochybnosťou to bolo ešte ľahšie. Sedela vedľa plota. Nestačila sa rozhodnúť, na ktorej strane sa ukryje. A tak postupne našla všetky: talent medzi čerstvou trávou, úzkosť v temnej jaskyni, lož za dúhou, a dokonca aj zabudnutie, ktoré zabudlo, že sa hrá na schovávačku. No lásku nemohla nikde nájsť. Pochabosť obišla každý strom, nahliadla do všetkých potokov, preskúmala vrcholky hôr, a keď sa už skoro vzdala, zahliadla ružový sad… Vzala vidly a prečesávala stonky, až začula bolestný výkrik. Tŕne sa zabodli láske do očí. Pochabosť nevedela, ako sa ospravedlniť. Plakala, prosila, modlikala a nakoniec sa ponúkla, že jej bude robiť sprievodcu. A tak od tej doby, čo sa prvýkrát hrala na zemi hra na schovávačku, je láska slepá a zakaždým ju sprevádza pochabosť.“[1]

Neresti môžeme zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich môžeme dať do súvisu s hlavnými hriechmi. Je ich sedem: pýcha, lakomstvo, hnev, závisť, smilstvo, obžerstvo, lenivosť.[2] Prvým najväčším hriechom je pýcha. Čo je to pýcha a ako sa dá pred ňou brániť? Malý teologický slovník definuje pýchu ako: „nezriadenú túžbu vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosťami iných ľudí.“ Pýcha je hriech, ktorý sme zdedili od našich prvých rodičov; túžba „byť ako Boh“, ktorú im do srdca zasial diabol, keď zlyhali pri skúške a jedli zo stromu poznania dobra a zla. (porov. Gn 2) Veríme a vyznávame v Kréde, že jedine Panna Mária bola pre zásluhy Ježiša Krista uchránená od dedičného hriechu.

Pýcha je hriech ktorý nepochádza ani z tela ani zo sveta ale od samého diabla. Je to najstrašnejší ale zároveň aj najsmiešnejší hriech Je taký smiešny, že až anjeli sa musia z neho niekedy smiať. Symbolom takéhoto postoja je páv, ktorý ukazuje svoje krásne perie, ale pritom zabúda, že vystavuje tak na posmech svoju najmenej dôstojnú časť tela.[3]  Pýcha je protikladom k prvému Božiemu prikázaniu, ktoré nám pripomína to, že je len jeden Boh a nebudeš mať iného boha, ktorému by si sa klaňal a že ho budeš milovať z celého srdca, z celej sily a z celej duše. Pýcha je o pravom opaku: ona kladie samu seba nad Boha a miluje seba celým srdcom, dušou, mysľou a z celej svojej sily viac než Boha.“[4]

Ako chápali pýchu Židia a ako ju vnímali Gréci? Ako ich vnímanie ovplyvnilo a aj naďalej ovplyvňuje naše vnímanie pýchy? Grécka filozofia a jej hlavný zástanca Aristoteles považovali pýchu za hlavnú čnosť. Pýcha je niečo na čo mali byť Gréci hrdí. Pyšný človek podľa ich filozofie je čnostný človek. Pýcha bola považovaná za čnosť a pokoru odsudzovali. Aristotelov „vysokozmýšľajúci človek“ vedel oceniť svoje vlastné kvality, ináč by ho považovali za slaboduchého.“[5] Judaizmus mal úplne iný pohľad na pýchu. V Starom zákone bol pyšný ten, kto sa nadúval, prekypoval, ten čo bol drzý a robil sa tým, čím v skutočnosti nebol. Pýcha je priamou vzburou proti Bohu a spolu s neposlušnosťou si privlastňuje moc a slávu aká patrí len Bohu.[6] Z úplne iného uhla pohľadu sa na pýchu pozerá evanjelium a Ježiš Kristus. Protikladom pýchy je pokora a sám nás učí, aby sme si brali vzor z neho, lebo on je tichý a pokorný srdcom. Pýcha je teda najzávažnejší hriech. C.S. Lewis vo svojom diele Veľký rozvod, v ktorom sa zamýšľa nad dielom veľkého teológa a svätca sv. Augustína nad pýchou, píše: „Napokon zostanú iba dva druhy ľudí: tí, čo hovoria Bohu: Nech sa stane vôľa tvoje, a tí, ktorým hovorí sám Boh: Nech sa stane tvoja vôľa.“[7] Koľkokrát sme povedali Bohu: „Akým právom to odo mňa žiadaš?; ako to odo mňa môžeš chcieť?; prečo si to dopustil?; som taký dobrý, tak prečo práve ja?;… Pýcha sa vkráda do našej duše a hovoríme „Non serviam“ (nebudem slúžiť) alebo budem slúžiť, ale za istých podmienok; budem ťa nasledovať, ale iba vtedy, keď…; som ochotný všetko urobiť, Bože, ale môžem niečo navrhnúť? Toto všetko je pýcha, a hoci to nemusí byť smrteľný hriech pýchy, môže sa ním stať![8]

Ako sa prejavuje pýcha? Prejavuje sa velikášstvom, ctižiadostivosťou – hriech predstavených v Cirkvi, ale aj vo svete u laikov; zapretím pravdy – toto je prejav skrytej pýchy. „Príkladom“ nám môže byť apoštol Peter, ktorý sa počas poslednej večere vystatoval, že nezaprie a aj život položí za neho a keď sa dostal na dvor veľkňaza tak pred slúžkou trápne zaprel a bol zbabelý. Pýcha sa prejavuje aj v klebetách a v urážlivých označeniach: Peter povedal, že nepozná „toho človeka“. Je to typický príklad aj pre nás veriacich. Ďalším prejavom pýchy je prehnaná sebadôvera. Sebadôvera sa môže stať zlom, keď sa viac spolieham iba na seba a cítim sa všade „šéfom.“ Príkladom je znova Peter, ktorý hovoril: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja ťa nezapriem nikdy!“; pyšná ctižiadosť a sebectvo – typickým príkladom sú farizeji a zákonníci, ktorí si nárokovali na úctu, na tituly a pocty a posty.[9] Farizej z evanjelia si o sebe myslel, že je spravodlivý. V skutočnosti dbá viac na fasádu ako na vnútro. Viac sa chce zdať, ako byť. Je napadnutý bacilom pokrytectva až do špiku.“[10] „Farizej potrebuje, aby Boh jestvoval:“[11] On nepotrebuje Boha preto, lebo potrebuje Boha, ale potrebuje Boha, aby Boh uznal, že vedie, správny, čnostný život. Tu si môžeme položiť otázku: aký mám postoj k titulom, ľudským poctám, vyznamenaniam.

Sv. Gregor Veľký vo svojich „Moraliach“, ktoré môžeme aktualizovať aj pre dnešnú dobu opísal, akí sú to ľudia pyšní a povýšeneckí: sú to tí, ktorí si myslia, že ich dobro pochádza od nich samých;, keď síce veria, že dobro pochádza z hora, ale je to vďaka ich zásluhám; keď sa vystatujú, že majú niečo, čo v skutočnosti nemajú; keď opovrhujú inými (zaostalými, jednoduchými) a túžia sa ukazovať)[12]

Najvšednejší hriech, ktorý vyrastá z pýchy je márnivosť. Je to detská potreba byť uznaným. Mnohí ľudia dbajú o svoj vzhľad, o to aký majú účes, ako sa správajú pri tanci, aké majú vzorové správanie; iní rozmýšľajú o svojich akademických tituloch a počtoch diplomov; iní sú pyšní na svoje svaly a krásu tela a iní padajú do vytrženia, keď ich vidia. Hovorí sa, že perly, ktoré vznikajú v búrkach majú len škrupinu. Vnútri sú duté. Rovnako je to aj vtedy, keď sa osobnosť človeka buduje na pýche.[13] Priznajme si, že každý z nás túži po uznaní. Z prirodzenosti po tom túžime, ale nech sa z toho nestane márna túžba. Ako sa dá nad tým zvíťaziť? Tak, že sa musíme nad sebou aj občas zasmiať. Akí sme dôležití. Zasmiať sa aj nad tým, aký zmysel pre humor má náš Boh, keď si vybral na takú a nie inakšiu prácu práve nás. Nie je to prejav zmyslu pre humor nášho Boha?[14]

Účinným prostriedkom proti pýche je denné spytovanie svedomia, ktoré nám pomáha k pravidelnému pristupovaniu k sviatosti zmierenia a postoj služby. Pýcha pozná „non serviam“; čo keby sme sa naučili opačnému postoju – slúžiť bez nároku na odmenu za to, čo dobré sme vykonali. Žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života v nás často hrajú „prvé husle“. Ako píše sv. Terézia: „Duša podstupuje ťažké utrpenie, najmä keď diabol rozozná jej predpoklady a schopnosti, a vidí, že je schopná dôjsť veľmi ďaleko. Potom zhromaždí celé peklo, aby ju prinútil vyjsť z hradu.“ (II, 5)

„Ak robíme chybu už hneď na začiatku, spôsobujeme to, že chceme, aby Boh konal podľa našej vôle. Ako môžeme chcieť, aby taký dom obstál? Snažme sa, aby sme sa vyhli akémukoľvek stretnutiu s jedovatými zvieratami, pretože Pán často dopustí, aby nás skúšal vyprahnutosťou a zlými myšlienkami, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Inokedy dopustí, že nás pohryzú, aby sme boli pozorní a aby Boh vedel, že nám je to ľúto, keď sme ho týmto urazili.“ (II, 8) Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe (II –II, 162,6;3) píše: „Boh v úsilí predísť pýche dovolí niektorým ľuďom upadnúť do telesných hriechov, ktoré síce nie sú až také závažné, no o to zahanbujúcejšie… Tým nepriamo poukazuje na ohavnosť pýchy. Ako múdry lekár radšej nechá pacienta, v úsilí vyliečiť jeho ťažkú chorobu, trpieť niečím menej nebezpečným, tak aj Boh poukazuje na ohavnosť pýchy tým, že na vyliečenie z nej necháva človeka upadnúť do iných hriechov.“[15] Terézia nás povzbudzuje: „A preto ak niekedy padnete, nedajte sa znechutiť, aby ste neprestali postupovať dopredu:“ (II, 9

Pýcha je zahľadená do seba. Pokora, ktorá sa stavia proti pýche zabúda v extáze na seba a žiari navôkol. (ek – stasis znamená nachádzať sa mimo seba)[16]