Úvod
o. Rudolf

„Bolo raz jedno mesto, ktoré neobývali ľudia, ale studne. Aj keď to boli živé studne, boli to stále len studne. Studne sa od seba líšili. Nielen miestom, kde boli vyhĺbené, ale aj obrubou. Niektoré boli zámožné a pýšili sa mramorovou obrubou. Iné, chudobné a pokorné, boli len jamou v zemi. Komunikácia sa medzi obyvateľmi mesta odohrávala od obruby k obrube a správy sa rýchlo šírili z jedného konca mesta na druhý. Raz prišla do mesta móda, ktorá sa zrodila medzi ľuďmi. Každá živá bytosť, pokiaľ chcela získať ocenenie, musela dbať oveľa viac o svoje vnútro ako o zovňajšok. Dôležitým sa nestal povrch, ale obsah. A tak sa studne začali plniť vecami – niektoré šperkami, zlatými mincami a drahými kameňmi. Tie praktickejšie sa zaplnili domácimi elektrospotrebičmi a mechanickými zariadeniami, iné stavili na umenie, a tak sa honosili obrazmi, klavírnymi krídlami a dômyselnými postmodernými sochami. A nakoniec studne, ktoré boli intelektuálne zamerané, uchovávali knihy, ideologické prehlásenia a odborné časopisy. Čas ubiehal… a väčšina studní sa zaplnila všetkým možným. No všetky neboli rovnaké. Niektoré sa uspokojili s tým, čo vlastnili, a iní si naopak mysleli, že si toho musia nahromadiť ešte viac. A tak namiesto toho, aby svoj obsah zmenšili, napadlo jednej studni rozšíriť svoju kapacitu. Netrvalo dlho a začali ju napodobňovať aj ostatné studne. Vynaložili veľké úsilie, aby rozšírili svoj vnútorný priestor. Jedna malá studňa, ktorá stála neďaleko mesta, pozorovala, ako jej kamarátky rastú do nadmernej šírky. Pomyslela si, že ak sa budú naďalej zväčšovať, čoskoro splynú ich hranice a stratia svoju identitu… Možno vďaka tejto myšlienke jej napadlo rozšíriť svoju kapacitu iným spôsobom – nie do šírky, ale do hĺbky. Rozhodla sa zväčšiť prehĺbením. Čoskoro jej však došlo, že jej v tom bráni vlastný obsah. Ak by chcela byť hlbšia, musela by sa celá vyprázdniť… Najskôr mala z prázdnoty strach, no keď zistila, že inú možnosť nemá, urobila tak. Zbavila sa majetku a postupne sa stávala hlbšou. Vtom ju zaskočilo prekvapenie… Našla vodu! Nikdy predtým žiadna studňa vodu nenašla. Len čo sa spamätala z úľaku, začala sa na dne hrať s vodou. Zvlažila múr, pofŕkala okraje a nakoniec nechala vodu vytrysknúť na povrch. V okolí vzdialenej studne vykvitol život vo všetkých farbách. Oázu nazvali záhradou. Ostatné studne sa jej pýtali, ako sa stal tento zázrak. „Nie je to žiaden zázrak,” odpovedala. „Je potrebné hľadať vo vnútri a ísť do hĺbky.” Mnohé chceli nasledovať jej príklad. No keď zistili, že by sa najskôr museli vyprázdniť, myšlienku zavrhli. A tak sa stále rozširovali a zapĺňali novými vecami.

Na druhom konci mesta sa ďalšia studňa rozhodla riskovať prázdnotu… Začala sa prehlbovať, naplnila sa vodou… a voda vytryskla a vytvorila ďalšiu zelenú oázu. „Čo urobíš, až sa ti voda minie?” pýtali sa jej ostatné studne. „Neviem, čo sa stane, no čím viac toho odstránim, tým viac vody pojmem.” Ubehli mesiace a obe studne urobili dôležitý objav. Jedného dňa si náhodne všimli, že voda, ktorú našli na dne, bola rovnaká. Oboma pretekala rovnaká podzemná rieka. Uvedomili si, že sa pred nimi otvára nový život.“ [1]

Boh stvoril človeka ako muža a ženu, na svoj obraz a podobu ich stvoril. A videl, že je to dobré. Boh stvoril človeka pretože mal na to dôvod. A bol to ten najlepší dôvod. Keď otvoríme KKC tak hneď v prvom bode sa dočítame prečo: „… Blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval.“ (KKC 1) Aby bol šťastný, blažený. Táto túžba má božský pôvod a bola vpísaná do ľudského srdca Bohom, pričom mu dáva možnosť spoznať a uvedomiť si, že človek bol stvorený Bohom a pre Boha. V tomto spočíva dôstojnosť človeka; je povolaný do spoločenstva s ním. Hoci ho môže odvrhnúť, alebo neprijať, alebo odmietnuť, Boh ho neprestáva volať k tomu, aby ho hľadal a tak žil a napokon našiel šťastie. (porov. KKC 27 – 30)
Chcem sa s vami v týchto myšlienkach venovať Ježišovým blahoslavenstvám.

Matúš píše: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.“ (Mt 5, 1 – 2)
Ježiš Nazaretský vystupuje pred Izrael ako učiteľ a ponúka svojim poslucháčom čosi nové, nevídané; čosi, čo mení ich životy. Lebo keď skončil svoju reč na hore, „zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ (Mt 7,28)

V čom spočívalo nové učenie Ježiša? Bolo vôbec nové? Veď sám Ježiš hovorí na inom mieste, že neprišiel Zákon a Prorokov zmeniť, ale naplniť“! (Mt 5,17) Zákon bol obsiahnutý v Desatore a Učení Prorokov, ktorí boli poslaní Bohom, aby viedli ľud. Novosť učenia Ježiša spočívala v tom, že „nie Kristus nás priviedol k Zákonu, ale Zákon ku Kristovi; Zákon je naša diagnóza a Kristus je liekom. Cieľom Zákona nebola dobrá zvesť , ale neblahé zvesti; Zákon iba určoval diagnózu. Ježiš, tým že prišiel Zákon a Prorokov naplniť, neliberalizoval Zákon, ale ho sprísnil. V reči na vrchu, v pokračovaní blahoslavenstiev hovorí, že nestačí len vyhýbať sa vražde, ale aj nenávisti, nestačí len necudzoložiť, ale vyhýbať sa zmyselnosti, nestačí len prestať s rozdávaním rán, ale ponúknuť ich prijatie.[2] Boh dal ľudu skrze Mojžiša Desatoro; ľudu, ktorý bol primitívny, ale súčasníci Ježiša už mali vyššiu morálnu úroveň a teda mohol od nich žiadať viac. Ježišove blahoslavenstvá, ktoré majú človeka priviesť k dokonalosti sa nezameriavajú na národ alebo krajinu ale na nebeské kráľovstvo. (porov. KKC 1716) Farizeji Zákon liberalizovali, Ježiš nie. Keď oni kázali, tak ich poslucháči odchádzali s vedomím toho, že sú takí dobrí, ale Ježišovi poslucháči prosili, aby „bol im, hriešnikom, Boh milostivý“.[3]

Človek túži po šťastí, on chce byť šťastným, byť blaženým. Táto túžba sa môže realizovať rôznym spôsobom. Jedni za šťastie pokladajú bohatstvo, iní slávu, ešte iní popularitu, alebo všeobecnú známosť vo verejnosti, ďalší ho dosahujú mocou, múdrosťou, pôžitkami, alebo čnosťou. No nie je blaženosť ako blaženosť a ani šťastie ako šťastie. Ježiš ponúka blaženosť, šťastie, ale nechápe ho ako dočasný stav, stav vedomia alebo len ako cit, ktorý závisí od niečoho. (don´t worry, be happy) Jeho blaženosť je „trvalý stav, ktorý závisí od Božej milosti a našej voľby, nie od náhody či pocitu šťastia.[4] Vezmime si príklad človeka, ktorý stratil niekoho veľmi blízkeho, že mu niekto zomrel. Ak prežíva tento stav smútku v duchu viery a nádeje a my mu povieme, že je blažený, tak to prijme ľahšie a zrozumiteľnejšie, ako keby sme mu povedali že je šťastný. Bol by to nezmysel a nevyzerali by sme veľmi múdro a ani by to nebolo príliš múdre a povzbudivé.[5]

To, čo odpovedá na našu túžbu po šťastí, po večnom šťastí, po blaženosti sú Ježišove blahoslavenstvá. Osem blahoslavenstiev je posolstvom o šťastí. Keďže Ježišovi poslucháči boli rôzni, ťažko je nám pomyslieť si, že reakcie boli rovnaké. Niektorí ho prijímali, iní mali s tým problém. To čo hlásal Ježiš sa nám zdá ako niečo čo sa nedá realizovať, čo sa stavia proti ľudskému rozumu a nemá to nič spoločné so šťastím. Aby sme prijali toto posolstvo, musíme sa zriecť svojej vlastnej múdrosti. Boh chce, aby sme prekročili hranice rozumu a myslenia a chce, aby sme vošli do jeho vlastnej múdrosti, aby sme prijali Božiu múdrosť, ktorá je múdrosťou kríža, ako hovorí sv. Pavol. (porov. 1 Kor 1,18)

Celé evanjelium je plné paradoxov, a zračí sa to aj v blahoslavenstvách. Mnohí kazatelia a etici chcú pretvárať kresťanstvo a zvlášť Blahoslavenstvá tak, aby boli pre človeka prijateľné. Tak sa potom v etike hovorí o tom, že naše správanie je prijateľné alebo vhodné, a nie dobré či zlé, nebodaj čnostné či dokonca sväté! Ak sa budeme správať prijateľne, svet nás prijme. Vraj. Toto nám chce dnešná spoločnosť natlačiť do hlavy. Ale Ježiš myslel inakšie. On nebol pre mnohých prijateľný, a preto ho ako neprijateľného jednoducho odstránili tak, že ho pribili na kríž. Úlohou Cirkvi a  jej členov nie je aby bola úspešná; Ježiš nechcel, aby Cirkev donútila svet, aby prijal jeho posolstvo. Ježiš nehlásal, aby sme boli úspešní. Našou úlohou nie je zaplniť kostoly, obrátiť svet k lepšiemu. To je vec Boha. Našou úlohou je siať, ostatné je Božou vecou. Vzrast dáva Boh. Ježišove slová na nás musia útočiť. Pretože on nám nemôže hovoriť to, čo chceme počuť my, ale hovorí nám to, čo potrebujeme počuť. Ježiš nás musí prekvapiť. A ako povedal k tomu jeden filozof, ako by to bolo, keby nás nebo neprekvapilo?![6] Toto je paradox evanjelia a aj blahoslavenstiev. Na ich miesta sa tlačia antiblahoslavenstvá: Nie chudobní v duchu, ale bohatí, ktorí majú na všetko recept; nie čistí, ale tí, čo sú nezávislí…; nie tichí, ale tí, čo chcú byť doktormi, čo zjedli všetku múdrosť…

Gándhí hovoril: „Poznal som Bibliu 45 rokov. Keď som objavil kázeň na hore o blahoslavenstvách, začal som rozumieť Ježišovej náuke. V tej kázni som objavil to, čo som poznal od detstva. Učenie, aby som sa nepomstil, neodplácal sa zlým za zlé, nie oko za oko, ale byť pripravený na prijatie toho, že ma niekto udrie po druhej strane líca. Dovtedy kresťanstvo znamenalo pre mňa voľnosť, že môžem držať v jednej ruke fľašu a v druhej ruke  rezeň. Kázeň na hore mi ukázala môj hlad. Časom, ako som začal v mojom živote stretávať pravdivých kresťanov, to znamená ľudí, ktorí žijú pre Boha, postrehol som, že celá kázeň bola kresťanstvom. Kázeň na hore blahoslavenstiev vo mne vzbudila lásku ku Kristovi.“

Ten, kto sa snaží žiť podľa ducha blahoslavenstiev, stáva sa podobným tomu, kto ich vyslovil – Ježišovi. A jedno z nich je adresované tebe.