Život v Duchu Svätom
o. Rudolf

„Na miernom svahu jedného vŕšku bol úrodný broskyňový hájik. Na jar kvety broskýň vytvorili jemný ružový obláčik, z ktorého sa tešili všetci okoloidúci. Uprostred dospelých broskýň vyrastala krásna mladá broskynka. Keď sa koncom februára začalo otepľovať, mladá broskynka sa neprestala vypytovať: „Už je čas? Môžem rozkvitnúť?” „Len buď trpezlivá, mladá. Je priskoro. Ešte môže prísť studený vietor a mrazy. Vydrž, tvoja hodina príde,” odpovedala jej stará a skúsená broskyňa, ktorá rástla vedľa nej. Mladá broskynka s hundraním prikývla, ale začala nadúvať svoje pupene. „Len mi závidia, lebo sú staré,” hovorila si. V jeden z posledných februárových večerov, keď príjemne svietilo slniečko, broskynka znovu začala: „Teraz už môžem rozkvitnúť?” Stará broskyňa odvetila: „Nie, dievča. Ešte nie je jar. Pravdepodobne ešte prídu chladné dni.” Mladá broskynka vybuchla: „Ech! Vy veľké ste všetky rovnaké! Stále to vaše ‚dávaj pozor, čakaj, buď trpezlivá… Je mi z vás zle! Svieti slnko a ja sa rozhodnem sama za seba!’ A púčiky mladej broskyne sa rozvili do nádherných ružových kvietkov. „Pozri sa na tú broskyňu, už rozkvitla! Je prekrásna!“ hovorili nadšení okoloidúci. Na vŕšku kvitla jediná broskyňa a patril jej všetok obdiv. Mladá broskyňa priam rástla od pýchy. Žiaľ, februárové slnko má krátke trvanie. Na druhý deň ľadový vietor kruto zničil kvety a sny mladej broskyne.
Mladí ľudia majú v sebe oheň. Starým zostáva svetlo”[1]

Celá náuka Evanjelia je plná paradoxov v očiach ľudí, ktorí nechcú alebo sa boja prijať Ježišovu náuku. O čo viac blahoslavenstvá, ktoré sa priečia „normálnemu“ životu „normálnych“ ľudí. Ako je možné kráčať cestou paradoxov? Sú blahoslavenstvá paradoxom, alebo sú ponukou, ktorá je niečím novým, alebo len doplnením hlbšieho prežívania Božieho života v nás? Života pod pôsobením Ducha Svätého? Potrebujeme Ducha Svätého. Potrebujeme aj oheň aj svetlo. Len tak môžeme žiť v duchu Ježišových blahoslavenstiev. Prijatie podmienok a zrieknutie sa toho, o čom hovoria blahoslavenstvá, môže človekovi dať pokoj a citlivosť, aby sa mohol radovať z malých, drobných vecí a príležitostí, ktoré prináša život. Poznanie blahoslavenstiev z nás nerobí ešte skutočných kresťanov, ale nám pomáha, aby sme ľahšie milovali blížneho a pomáhali mu, aby aj on – ten druhý – bol šťastný.

Môže normálny človek, ako som ja alebo ty, dosiahnuť to, o čom kázal Ježiš? Môže byť niekto dokonale chudobný v duchu, keď nedokáže byť šíriteľom a rozdávateľom pokoja; keď nie je trpezlivý? Môže. Ale potrebuje k tomu obrátenie. Dôležité je uvedomiť si, že ovocím skutočného obrátenia je „návrat do seba“. Základom celého nášho návratu je pokora. Musíme vedieť, kým sme. Musíme spoznať umenie slabosti, umenie stotožnenia sa s vlastnou úbohosťou a bezradnosťou. Boh nás miluje takých, akí sme. Netreba nám hrať nejakú pseudohru, komédiu. Aby sme mohli žiť blahoslavenstvá, musíme ich neustále nasmerovať na seba, pretože k nám hovoria, a hovoria veľmi osobne a diskrétne. Chudobní nie sú oni, ale „ja“… Blahoslavenstvá slúžia na to, aby sme poznali pravdu o nás samých, a nie to, čo je pre nás výhodnejšie.[2] Ježiš vo svojej reči na vrchu neponúka odvar, ani stravu pre bábätká. Neponúka mlieko a med, ale pevný pokrm. „Ak chceme seriózne pokročiť v duchovnom živote, budeme si musieť blahoslavenstvá – ich výzvu – naozaj veľmi vziať k srdcu.“[3]

Náš život môžeme obnoviť v Duchu Svätom a rásť v duchovnom živote prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie: krstu, birmovania a Eucharistie. Túto pravdu nemálo kresťanov vo svojom živote zanedbáva, pretože sú to pre nich len gestá vykonané v minulosti, bez reálneho vplyvu na dnešok, akoby korene bez miazgy. Krst nám pripomína, že sme chrámom Ducha Svätého a pozýva nás k svätosti; birmovanie dáva silu svedčiť o Bohu a oslavovať ho celým svojím životom; Eucharistia je „trvalými Turícami“, kde pri každom prijímaní dostávame Ducha Svätého, ktorý nás spája s Ježišom a premieňa nás na neho. Preto by sme nemali zanedbávať Eucharistiu, ani adoráciu, ktorá sa stáva pre nás prameňom lásky a realizáciou rozhodnutia nasledovať život podľa Evanjelia, aj v duchu blahoslavenstiev. (porov. Benedikt XVI.: Posolstvo k 23. SDM, 2008, 6)

Kráčať po ceste blahoslavenstiev, po ceste radikálnej zmeny života, si vyžaduje odvahu. Dáva nám ju Duch Svätý, ktorý nás osvecuje a pomáha nám pomocou svojich siedmich darov. Čo majú spoločné s blahoslavenstvami? Blahoslavenstvá sú spojené s darmi Ducha Svätého, lebo na ceste duchovného rastu sa bez nich nezaobídeme.

Sv. Augustín spojil sedem darov Ducha Svätého s  blahoslavenstvami. Vo svojej homílii o Ježišovej reči na hore sv. Augustín priradil ku každému blahoslavenstvu príslušný dar Ducha: blahoslavení chudobní v duchu a blahoslavení prenasledovaní: dar bázne, úcty voči Bohu; blahoslavení tichí: dar nábožnosti; blahoslavení plačúci: dar poznania; blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti : dar sily alebo odvahy; blahoslavení milosrdní: dar rady; blahoslavení čistého srdca: dar rozumu; blahoslavení čo šíria pokoj: dar múdrosti.[4]

„Duch Svätý aj dnes naďalej pôsobí v Cirkvi a jeho ovocie je hojné v tej miere, v akej sme ochotní otvoriť sa jeho obnovujúcej sile. Preto je dôležité, aby ho každý z nás poznal, nadviazal s ním vzťah a nechal sa ním viesť. Nestačí však len ho spoznať, treba ho prijať ako vodcu našich duší, ako „Učiteľa vnútorného života“. On nás vedie k druhým, zapaľuje v nás oheň lásky a robí z nás misionárov Božej lásky.“ (Posolstvo Benedikta XVI. na XXIII. SDM, 5) 

Nech by sme boli hocikde, vytrvalo kráčajme vpred. Boh nás privádza bližšie k sebe. Dovoľme, aby sám osvietil našu myseľ a tak nám pomohol kráčať cestou blahoslavenstiev, aby naše srdce bolo poddané zákonom Ducha, lebo to On riadi naše kroky a cesty.

Príď, Duchu Svätý, a zbav ma obavy plávať proti prúdu. Príď, Duchu Svätý’, a zbav ma snahy myslieť vždy len na seba. Príď, Duchu Svätý, a zbav ma zlozvyku pustiť sa často po tej najpohodlnejšej ceste. Zbav ma všetkých prehnaných snáh po výkone, nenásytného konzumizmu, nátlaku skupiny, mienky väčšiny a rozličných trendov: to všetko si ma podmaňuje a sputnáva. Chcem kráčať samostatne, vo svojej vlastnej obuvi!“[5]