„Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.“ (Mt 5, 6)
o. Rudolf

 „Kedysi chcelo malé dieťa poznať Boha. Vedelo, že to bude dlhá cesta, a tak si do batoha zabalilo žemle a trochu ovocnej šťavy a nadšene sa vydalo na cestu. Keď obišlo takmer tri bloky, stretlo v parku starenku. Sedela na lavičke a pozorovala holuby. Dieťa sa posadilo vedľa nej a otvorilo batoh. Práve sa chystalo vypiť trochu ovocnej šťavy, keď si všimlo, že starenka vyzerá vyhladnuto. Ponúklo jej jednu žemľu a ona ju vďačne prijala. Mala taký krásny úsmev, že ho dieťa zatúžilo znovu vidieť. A tak jej ponúklo trochu šťavy. Starenka mu znova venovala nádherný úsmev. Dieťa bolo šťastné. Začalo sa stmievať. Dieťa bolo unavené a zodvihlo sa z lavičky. Skôr ako sa vydalo domov, otočilo sa k starenke a objalo ju. Tá ho obdarovala tým najširším a najkrajším úsmevom. Keď prišlo dieťa domov, prekvapilo matku šťastím, ktoré z neho vyžarovalo. Spýtala sa ho na dôvod radosti a dieťa odpovedalo: „Jedol som s Bohom. A predstav si, že má ten najkrajší úsmev na svete!” Medzitým sa vrátila domov aj šťastná starenka. Prekvapila svojho syna pokojom, ktorý sa jej rozlieval po tvári. Spýtal sa jej: „Mama, čo si dnes robila, keď si taká šťastná?” Žena odpovedala: „Jedla som v parku žemle s Bohom. A predstav si, že je mladší, ako som čakala.

Niekedy si myslíme, že Boh je od nás ďaleko…“[1]

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.. Toto Ježišovo blahoslavenstvo môžeme nazvať blahoslavenstvom túžby a hľadania Boha. Každý z ľudí po niečom túži; každý z nás je po niečom hladný a smädný. No nie každý je lačný a smädný po Ježišovej spravodlivosti.

„Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha.“ (KKC 27) Toto je najväčší prejav ľudskej dôstojnosti, že Boh povoláva človeka do spoločenstva s ním. (porov. tamže) Sv. Augustín, keď rozjímal o udalosti z evanjelia, ktoré hovorí o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni, (porov. Jn 4, 1 – 42) videl v tomto stretnutí obraz Boha – Lásky. Tam pri Jakubovej studni „prichádza Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži. Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom.“ (KKC 2560) Ježiš pri studni neznehodnocuje vodu, ale zdôrazňuje veľkosť človeka pred zemským pokrmom. Ľudské radosti nie sú malé, ale srdce je príliš široké, a to v ňom zanecháva strašnú prázdnotu, ktorá kričí a domáha sa čohosi väčšieho. Voda, ktorú ponúka svet utíši iba na istý čas, no smäd znova prepukne a stále túži po jeho uhasení.[2]

Lačnieť a žízniť môžeme štyrmi spôsobmi. Prvým je hlad a smäd fyzický, ktorý zdieľame s nižšími formami stvorenstva. Druhý spôsob hladu sa prejavuje v tom, že človek túži po vyššej potrave a to na úrovni ducha – formou hľadania šťastia, dobra a krásy. Je to túžba po hneď viditeľnom výsledku, je to túžba po dare, aký od Boha dostávame. Tretí spôsob je taký, keď naše srdce túži po Bohu, vedome či nevedome. V skutočnosti tento spôsob hladu je hľadaním Boha, navonok či v našom vnútri. Jedná sa tu o srdce. Toto hľadanie Boha na zemi bude vždy nedokonalé a stále bude človeku čosi pritom chýbať. Nakoniec tým posledným spôsobom hladu je ten, ktorý zdieľame spolu s Bohom, ktorý je nevyčerpateľnou túžbou rozdávať sa – a to sa nazýva agapé. Na jednej strane po tomto človek túži a neustále ho hľadá, ale aj Boh, ktorý je Láska túži, ba dychtivo túži po človeku. Ukázal nám to sám Ježiš na kríži počas agónie, keď prosil aby mu dali piť: „Žíznim“. (Jn 19, 28) Nebol to len fyzický smäd; bol to smäd po ľuďoch, po ktorých túžil a chcel aby vchádzali do jeho kráľovstva. Boh dychtivo túži po ľuďoch, ktorí ho úprimne milujú, navzájom po sebe túžia, nie však sebecky ale túžia po tom, aby sa rozdávali.[3] Ježiš priniesol svojím učením teplo a svetlo do chladného grécko – rímskeho sveta, kde tým najvyšším ideálom bol dokonalý človek so svojou filozofiou a postojom k svetu: kalos kai agathos – pekný a dobrý (kalokagathía). Grécko – rímsky svet a takto postavený ideál človeka Ježiš poľudštil a posvätil. Ideál človeka, ktorý hľadá pravdu, krásu a dobro obohatil o ľudský postoj a prístup k utrpeniu a bolesti, ktorému dal spásonosný charakter. Utrpenie a bolesť, ktorá bola tomu svetu a pre vtedajšieho človeka cudzia, tak Ježišovým životom a príkladom nadobudla iný zmysel: utrpenie a bolesť prežívaná v láske, ktorá čerpá silu z kríža. Pekne to vyjadril Ježiš pri rozhovore s Grékmi, ktorí prišli do Jeruzalema na sviatky a chceli ho vidieť. (porov. Jn 12, 20 – 26) Boh – Láska agapé miluje človeka preto, že je Láska. Dáva sa preto, že je láska. a miluje nezištne. Nemiluje preto, lebo si to zaslúžime, ale preto, že sme jeho deti. Miluje nás nie preto, že sme hodní jeho lásky, ale preto aby sme jej boli hodní. Boh stále hľadá také duše, ktoré budú milované jeho láskou. Človek, ktorý je obdarený takouto láskou miluje; viac, to Kristus v ňom miluje iných.[4] „Ježiš prišiel na svet aby nám priniesol spásu. Stal sa Darom. A predsa si stále niečo pýta. Pred svojím narodením prosí o súhlas svojej matky. Hľadá miesto v nocľahárni. Od Jána Krstiteľa si žiada krst. Petra, Jána a ostatných žiada aby ho nasledovali. Od Léviho žiada miesto pri stole. A potom žiada osla aby mohol slávnostne vstúpiť do Jeruzalema. Hľadá miesto pre veľkonočnú večeru. Po zmŕtvychvstaní si od apoštolov pýta jesť. Od Samaritánky si pýta vodu. Stal sa skutočne posledným. Preto potrebuje všetkých. A každý mu môže niečo dať.[5] To čo mu môžeme dať je náš smäd a hlad po ňom. Ten môže uhasiť jedine on sám.

Blahoslavenstvo lačných a smädných je o svätcoch. Je to o tých, ktorí hľadajú Boha a túžia po ňom s takou silou, že dokážu ňou ovplyvniť aj ostatných. Svätý človek je ten, komu záleží na druhom. Kto je smädný po svätosti toho druhého.

„Svätci sú reformátori. Len od nich, od Boha prichádza skutočná revolúcia, rozhodujúca premena srdca. Skutočná revolúcia spočíva výlučne v úplnej odovzdanosti Bohu, ktorý je súčasne i mierou všetkého opravdivého a večnou láskou.“, povedal  pápež Benedikt XVI. počas svojej záverečnej kázne v Kolíne na Rýnom pri stretnutí s mládežou v roku 2005.[6] Nie je to ideál iba kanonizovaných svätých. Je to požiadavka vyplývajúca z nášho krstu. Byť dokonalým! Kto si je vedomý požiadaviek o evanjeliovej dokonalosti ten nikdy nebude spokojný so svojou spravodlivosťou, čnosťami, dobrými skutkami. Čím viac a intenzívnejšie taký človek kráča po ceste k Bohu, tým viac pociťuje veľkú vzdialenosť, ktorá ho oddeľuje od Boha, od ideálu po ktorom túži a toto spôsobuje, že sa stáva čoraz viac hladný a smädný po Bohu. Riešením je prosiť Boha o milosť aby nám pomohol vzdať sa toho, čo nie je Boh; aby nám udelil pravú chudobu ducha, lebo len takto môžeme po ňom túžiť. Ak máme v našom srdci pre neho miesto, ktoré chce byť zaplnené ním. Kto je zaujatý Bohom a jeho vecami bude mať stále hlad a smäd. Len Boh ho však dokáže nasýtiť.[7]

Dnešný človek i svet je hladný. Vieme veľmi dobre, ako sa cítime, keď sme hladní a smädní. Sme mrzutí, človek je schopný pre pár kvapiek vody či krajec chleba priniesť veľkú obetu, ba dokonca je schopný aj zabíjať. Hlad – fyzický hlad – nemá zľutovanie. A čo potom povedať o duchovnom hlade?! Človek je hladný po Božom človekovi. Homo Dei – Boží človek je dnes na prvom mieste: veľa sa o ňom hovorí, mnohí ho sledujú, len aby ho mohli nachytať, iní ho obdivujú, kontrolujú… Byť svätým v dnešnom svete znamená byť terčom výsmechu, pohŕdania, ale aj človekom plným Ducha Svätého, človekom, ktorý dokáže iných viesť po strmej ceste dokonalosti.[8]

Svätosť však nie je mojím výsledkom. Je ovocím plodnej spolupráce človeka s Bohom, s jeho milosťou, s milosťou Ducha Svätého. Sv. Augustín spája blahoslavenstvo lačných a smädných po spravodlivosti – s darom odvahy.  Dar sily a odvahy (franc. courage,) je darom od Boha. V Starom zákone sa týmto slovom rozumie udatnosť, úsilie, ktoré zahŕňa celú schopnosť človeka, ďalej je to moc, nadvláda, udatnosť človeka, Božia pomoc. Prosiť o dar sily Ducha Svätého znamená dostať sa „silou vôle k moci nad sebou, nad svojimi vášňami a charakterovými nedostatkami, aby sme ich mohli odstrániť a spojiť sa s Kristom.[9] „Tento dar Ducha môže aj zo zbabelca urobiť odvážneho človeka. Sila nám dodáva trpezlivosť vydržať, odvaha je vlastnosťou mysle a srdca, ktorá nám umožňuje pevne a bez strachu čeliť ťažkostiam a nebezpečenstvám.“[10] Svätý človek je silný a odvážny a je schopný postaviť sa na stranu utláčaných, hladných a smädných – duchovne aj fyzicky.

Všade, kadiaľ Ježiš kráčal, videl nespravodlivosť, nikdy však nezačal nijakú kampaň za občianske práva. Namiesto toho sa sústredil výlučne na vnútornú spravodlivosť. Vedel, že iba radikálna zmena vo vnútri srdca a duše každého človeka bude znamenať koniec otroctva a zánik Rímskej ríše.“[11]

Blahoslavení lační s smädní po spravodlivosti sú tí, ktorí „skúmavo hľadia okolo seba, hľadajú to, čo je väčšie, hľadajú opravdivú spravodlivosť a opravdivé dobro.“ Sv. Edita Steinová zvykla hovoriť, že kto poctivo hľadá pravdu, je na ceste ku Kristovi. A práve o tomto hovorí Ježiš v našom blahoslavenstve. Takýto hlad je blažený, lebo vedie ľudí k Bohu a otvára im cestu k Božiemu kráľovstvu.[12]

„A čo iné by nás mohlo spasiť ako láska?“[13], Ježiš Kristus!?