Abrahám a Sára – čo urobiť s darom? (Gn 18, 1 – 15, Gn 22, 1- 18)
(o. Rudolf)

 „Tobiáš bol štvrták na základnej škole. Tento tichý a pokojný chlapec žil so svojimi rodičmi a súrodencami v skromnom domčeku na kopci posiatom olivovníkmi na kraji dediny, niekoľko kilometrov od mora. Deň pred vianočnými prázdninami sa deti zo štvrtej triedy pretekali v nosení darčekov pani učiteľke, ktorá bola veľmi dobrá a milá. Učiteľka poďakovala každému dieťaťu zvlášť. Keď prišiel rad na Tobiáša, otvorila vrecúško a zbadala malú, no nádhernú mušľu, najkrajšiu, akú v živote videla – zdobila ju dúhovo sfarbená trblietavá perleť. „Kde si vzal túto mušľu, Tobiáš?“, opýtala sa učiteľka. „Dole… pri Veľkom útese,“ odpovedal chlapec. Veľký útes bol veľmi ďaleko a dalo sa k nemu dostať len po príkrom chodníčku. Bola to dlhá a strastiplná cesta, ale len tam bolo možné nájsť takú výnimočnú mušľu, akú priniesol Tobiáš pani učiteľke. „Ďakujem, Tobiáš. Tento krásny darček mi bude pripomínať, aký si dobrý. Hm, musel si prejsť dlhú a namáhavú cestu, kým si pre mňa našiel darček…“ Tobiáš s úsmevom odvetil: „Tá dlhá a namáhavá cesta patrí k darčeku.“

Nedarujeme vec. Darujeme kúsok našej lásky. Jediným skutočným darom je kúsok seba.“[1]

 Príkladom, ako narábať s darom sa pre nás môžu stať Abrahám a Sára. Tento starozákonný pár nám chce pripomenúť, že viera je „uznanie vlastnej bezmocnosti, presvedčenie, že nič nevlastníme, že všetko je dar. Viera je očakávanie všetkých darov od Boha.“[2] Oni nám v tom môžu pomôcť. Ako? Už vieme, že Abrahám, ktorého pôvodné meno bolo Abram – „môj otec je vznešený“, po stretnutí s Bohom mu Boh zmenil meno na Abrahám a  jeho život sa postupne menil. Kniha Genezis hovorí, že žil v Chaldejskom Ure, kdesi blízko Perzského zálivu okolo roku 1800 pred Kristom. Otec sa volal Táre, mal brata Nachora a Arana a Aran mal Lóta. V Ure sa nachádzalo miesto kultu boha Mesiaca čo malo za následok modloslužobníctvo – idolatriu. Táre sa odsťahoval s Abramom, Sarai a Lótom do Haranu neďaleko rieky Eufrat. Mnohí predpokladajú, že to boli politické alebo náboženské dôvody. Rozmohlo sa mnohobožstvo a určite ním bola zasiahnutá aj rodina Táreho. Počas pobytu v Harane sa Abrahámovi ukazuje Boh a káže mu odísť do Kanaánu, do zeme, ktorá bude patriť jemu a jeho potomstvu.

Prečo nazývame Abraháma mužom viery? Mnohé rabínske zdroje hovoria o tom, že keď Abrahám spoznal Pána, mal 48 rokov. Mal okolo 50 rokov, dosiahol pomaly vek ľudskej zrelosti, keď človekovi padajú ľudské plány, to, čo nestihol urobiť, už aj tak nestihne, prežil horké skúsenosti vo svojom živote, trápila ho dezilúzia; človeku sa v takom veku zmenšujú sny a predstavy o živote, stretáva sa so skutočnosťou, niekedy tvrdou a ťažkou. V takomto rozpoložení bol Abrahám, v úplnej chudobe srdca, kedy spoznal Boha ako toho, kto je prvý v jeho živote. Abrahám si vybral Boha v čase zrelosti, v čase pravdy o živote, ale aj v čase bolestí. Viera ani v jeho prípade nebola niečím, čo mohol zdediť. Bolo to osobné dobrodružstvo. Abrahám prijal Boha keď mal 75 rokov. Nemal však syna. Boh mu sľúbil: „Tvojho potomstva bude ako piesku na brehu mora a ako hviezd na nebi.“ Boh mu ponúka viac – seba. Abrahám je ochotný opustiť všetko, len preto, aby Boh bol prvý v jeho živote. Robí to vo viere. Je mužom viery a dôvery.

Podobne ako jeho žena Sára. Abrahám býval v Kanaáne 10 rokov. Jeho žena Sára bola neplodná. Abrahám sedel pri Mamreho dube, keď sa mu zjavil Pán a povedal, že Sára, jeho žena do roka o takomto čase porodí syna. Ako je to možné? V duchu sa Sára smeje: Ja, starena a budem mať rozkoš? Budem mať dieťa? Boh však hovorí cez anjelov: „Je azda Pánovi nejaká vec nemožná?“

Čo nám môže príbeh Sáry a Abraháma povedať? Boh zasiahol do Sárinho života. Koľkokrát sme sa nachádzali v jej pozícii, keď sa nám zdalo, že naše dni sú neplodné, keď nedokážeme prijať svoje obmedzenia, keď nevidíme výsledky našej práce, keď podliehame zúfalstvu a zdanlivo neriešiteľným situáciám. Sára nám ukazuje, že sa dá žiť aj s takouto neplodnosťou. K nej prišiel Boh a tak ako bola neplodná, tak isto spôsobil, že počala a porodila syna. Neexistujú veci ani situácie, ktoré by Boh nedokázal vyriešiť. Náš život sa zmení ak prijmeme Boha do svojho života. Len vtedy budeme schopní prijať pravdu o sebe samom, ak dáme Bohu priestor, keď mu dovolíme aby nás zmenil. Sára spolu s Abrahámom prijala hostí do svojho domu. Bol to sám Boh. Ak chceme aby Boh v našom živote niečo zmenil, je potrebné vedieť a chcieť prijať ho. Potom sa môžu v našom živote diať veľké veci tak ako sa diali v ich živote. Oni dvaja boli veľkodušne obdarovaní synom Izákom. Zmysel daru, ktorý nám dáva Boh je v tom, že dar máme prijímať v takej slobode, aby sme boli schopní sa toho daru aj zriecť, vrátiť ho Bohu naspäť, keď nás oň požiada. Znie to paradoxne. „Preto sme obdarúvaní Bohom, aby sme, prijímajúc jeho dary, boli ochotní mu ich vrátiť. Toto gesto odhodlania vrátiť Bohu dar, ktorý sme od neho prijali, je znakom, že si ho neprivlastňujeme, je výrazom uznania pravdy, že mi naozaj nič nepatrí. Dar vrátený Bohu sa vracia k nám zmnohonásobený.“[3] Darom pre Abraháma a Sáru bol Izák. Abrahám mal obetovať Bohu svojho syna, ktorý bol prisľúbením od samého Boha. Bol to dar a Abrahám mal ten dar vrátiť. Abrahám uveril, ale k viere sa dostal cez mnohé úskalia. Uveriť – to nestačí iba spoznať, uveriť – to je to, čo zmení moje srdce naruby, čo prevráti môj rebríček hodnôt, čo ma postaví pred samého Boha; čo ma prinúti vzdať sa všetkého pre Boha. To, čo vlastním, čo je pozemské, to často ochotne dám. Ale – ponúknuť Bohu lásku svojho srdca, t.j. nášho Izáka – to je niekedy veľmi ťažké. Abrahám to urobil. „Abrahám súhlasil s vrátením daru a to najdramatickejším spôsobom. Čo by stalo, keby Abrahám neobetoval svojho syna? (…) Izák by sa stal prekážkou jeho plného odovzdania sa Bohu vo viere. Privlastňovať si dar vždy znamená ničiť ho. Abrahám tým, že daroval syna, nielenže ho znovu získal, ale navyše dostal mnohonásodný dar – milosť svätosti, na ktorej mal účasť aj syn.“[4]

Bola to najväčšia skúška v živote Abraháma. Obetovať svojho syna. Abrahám poslúchne. Počúva Boha. Všetko pripraví až do posledného detailu a nič pritom nehovorí. Koná iba Boh. Abrahám mlčí. Rozpráva sa iba s Izákom po ceste na vrch Morja. Otče, kde je baránok? – pýta sa Izák. Neboj sa, syn môj. Pán si zaobstará baránka. „Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: „Abrahám, Abrahám!“ Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne. Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. A Abrahám nazval toto miesto ´Pán vidí´. (Gn 22, 11 – 14) Cesta Abraháma na vrch Morja je cesta viery. Putuje tam, aby obetoval to, čo má najradšej, čo je najbližšie jeho srdcu – svojho syna. Je to cesta viery, kde Boh mlčí. Cesta viery je nielen vtedy, keď ide všetko dobre, ale najmä vtedy, keď má byť obetovaný Izák nášho srdca. Je to cesta úplného odovzdania sa Bohu, dať Bohu všetko. Morja je miesto, kde sa kráľ Šalamún rozhodol postaviť chrám pre Pána a kde sa nachádzala aj Svätyňa svätých. V nej nebolo nič. Morja bolo na mieste, kde sa v dobách Abraháma nachádzalo mesto Salem, ktoré sa neskôr stalo Jeruzalemom. Rabínske zdroje spomínajú, že Abrahám nazval toto miesto ´Pán sa stará´a v hebrejčine pre slovo starať sa sa používa výraz jira čo sa neskôr postavilo ako predpona pred Salem a vznikol z toho Jeruzalem. O dvetisíc rokov neskôr vystupuje na vrch Ježiš a v Jeruzaleme si nesie kríž na Kalváriu.[5] Boh potom prisľúbil Abrahámovi: „Na seba samého prisahám – to je Pánov výrok -: pretože si to urobil a svojho syna, svojho jediného syna si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu (…) a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22, 16 – 18) Boh požehnáva spôsobom, ktorý mnohí ľudia nie sú schopní rozpoznať. Prísahou ktorú dal Abrahámovi vyhlásil, že urobí čokoľvek, len aby nás zahŕňal svojimi milosťami.[6] Len aby nás nestratil. Boh je žiarlivý Boh. Je žiarlivý keď ide o človeka a o jeho lásku k nám. Boh v našej láske neznesie žiadneho protivníka. Neznesie nič, čo by mohlo narušiť našu lásku k nemu; nenávidí hriech a preto chce človeka zachrániť. Urobil to až tak, že dal svojho Syna ako obetu na vrchu Kalvárie. Tým, že Boh zabránil Abrahámovi obetovať svojho syna, týmto skutkom chcel poukázať na to, že spása sveta nevyžaduje nič menšie ako obetu Syna Ježiša Krista, ktorý pochádza z Abrahámovho potomstva. Ako o tom svedčí celá genealógia, ktorú nám zanechal Matúš vo svojom evanjeliu. (pozri Mt 1, 1 – 17) Ježiš je ten baránok, ktorý sňal hriech sveta. A v nikom inom niet spásy, len v ňom.

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak. Bratislava : Don Bosco 2009, s. 65 – 66
[2] DAJCZER, T.: Úvahy o viere. K otázkam spirituálnej teológie. Serafín : 1999, s. 48.
[3] Tamže, s. 48 – 49.
[4] Tamže, s. 50.
[5] Porov. HAHN, S.: Otec, čo plní sľuby. Redemptoristi – Slovo medzi nami 2008, s. 116.
[6] Porov. tamže, s. 117.