Lk 16,19-31  – Boháč a Lazár
o. Martin

Po prečítaní evanjelia o boháčovi a Lazárovi sa mi v mysli vynorila spomienka na pomerne známu anekdotu o sklerotikovi, ktorý sa pýtal známeho pri stole: „Prosím ťa, ako sa volá ten kvet čo má tŕne? Stále mi chodí po rozume niečo na  r, r, r,…“ „Žeby ruža?“ „…ach áááno“,  spomenul si a obrátiac sa k manželka dodal: „Ruženka, prosím ťa, mohla by si nám urobiť kávu…?“ Nám ľuďom sa stáva, že si nemôžeme spomenúť na meno, lebo zabúdame.  No veľakrát nemôžeme takpovediac „prísť na meno“ aj niekomu, kto nám ublížil…

Zaujímavosťou je, že evanjelium dáva do protikladu istého, neurčitého a hlavne nepomenovaného bohatého človeka, ktorý mal všetko, čo si len zažiadal, veď sa obliekal do purpuru a kmentu a denne prepychovo hodoval, so žobrákom, menom Lazár, ktorý si líhal pri boháčovej bráne. Žobrák má meno, Lazár, čo znamená Boh pomáha. Naopak boháčovi akoby evanjelium nevedelo „prísť na meno“. Prečo?

Odpoveď môžeme nájsť v nasledujúcich častiach úryvku.

Lazár „túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola.“ Ako malý som si pri týchto slovách predstavoval boháča, ktorý hoduje kdesi na vyvýšenom mieste a to čo mu padalo od úst, dopadalo dolu, na miesto, kde sa nachádzal žobrák. V tej dobe však v izraelskej spoločnosti jedávali rukami a bohatí si, od mäsa mastné ruky utierali do striedky chleba, ktorú potom hodili jednoducho na zem a potom to služobníctvo všetko odpratalo. Lazár teda túžil nasýtiť sa z toho, čo pre boháča bolo odpadom. To, čo je pre boháča nadbytočné, predstavuje najhlbšiu túžbu chudobného. Boháč však Lazára nevidel, alebo lepšie, nestál mu za pohľad. Videl iba seba a nevidel biedu chudáka.

Čas bežal a obaja zomreli. Lazár, „anjeli ho zaniesli do Abrahámovho  lona“. Ako vznešene, až oslavne znejú tieto slová. Abrahám, otec veriacich, symbol Božieho majestátu. V jeho lone nachádzame Lazára v plnosti jeho ľudskej dôstojnosti, ako človeka, ktorý si zasluhuje úctu a pozornosť, pretože je Božím dieťaťom. Boháč, toho pochovali. Kam? Do zeme, kde si vytvoril svoju istotu.

„A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: `Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou…`“ Konečne zdvihol zrak a videl aj niekoho iného ako seba. Videl Abraháma a videl Lazára. Predtým mu nestáli za pohľad. Evanjelium neuvádza, žeby pohŕdal Bohom alebo chudákom. Iba sa nikdy na nich nepozrel, keďže videl iba vlastné záujmy. Konečne videl a konečne prehovoril a oslovil Otca. A až na tomto mieste opäť dostáva meno: „Synu, spomeň si…“ Len škoda, že už je neskoro.

V slovách Otca zaznieva neha, ale aj ľútosť a žiaľ. Akoby mu v bolesti hovoril: „Prečo si nepozdvihol ku mne zrak skôr? Prečo si ma nezavolal a neoprel sa o mňa…? Ja by som ťa zavolal po mene a povedal ti, že si môj syn, ktorého milujem…