„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3)
o. Rudolf

„Jeden bohatý muž vzal syna na prechádzku po svojom kraji. Chcel, aby chlapec pri pohľade na chudákov z vidieka pochopil hodnotu vecí a uvedomil si šťastie, ktoré ho stretlo. Celý deň a celú noc strávili na statku u skromnej vidieckej rodiny. Keď sa vrátili domov, spýtal sa otec syna: „Ako sa ti páčila cesta?” „Veľmi, otec.” „Videl si, akí chudobní a núdzni môžu byť ľudia?” „Áno.” „A čo si sa naučil?” „Videl som, že my máme jedného psa, zatiaľ čo oni ich majú štyroch. My máme bazén dlhý dvadsaťpäť metrov, no oni majú potok bez konca. My máme na dvore lampy z cudziny, ale oni majú hviezdy. Náš dvor vedie na okraj domu, a ich sa stráca za horizontom. A hlavne som, otec, videl, že majú čas, aby boli spolu a rozprávali sa. Vy s matkou musíte stále pracovať a takmer nikdy vás nevidím.”

Keď dohovoril, otec nepovedal ani slovo, a chlapec dodal: „Ďakujem ti, otec, že si mi ukázal, akými bohatými sa môžeme stať!”
Moja chudoba sa volá…[1]

Chudoba bola v Starom zákone považovaná za Boží trest. Čím väčší hriešnik, tým väčší materiálny chudák. Bohatstvo bolo považované za požehnanie od Boha. Izrael za čias Ježišovho pôsobenia bol pod nadvládou Rimanov. Existovala skupina ľudí, ktorí mali majetok a vlastnili pozemky, bohatstvo. Iní vlastnili len toľko, aby prežili – anavím Jahve. Ježiš, podľa toho, ako žil a pracoval, patril do skupiny ľudí, ktorí mali majetok. Mal dobrú prácu, patril do remeselníckeho cechu – bol stolárom, potom potulným kazateľom. Práve Ježiš nás pozýva, aby sme prežívali chudobu inak, ako ju prežívajú chudobní vo svete. Tam sa chudoba prežíva ako vzbura, keď niečo chýba. Chudoba Ježiša sa charakterizuje v úplnom ponížení.

„V Ježišovi žiari chudoba vo svojej najvznešenejšej podobe: nie byť chudobným, ale stať sa chudobným, presnejšie povedané – stať sa chudobným z lásky, aby druhí zbohatli. Apoštol Pavol píše Korinťanom: „Ježiš Kristus, hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.“ (2 Kor 8, 9)[2] „Kristus odmieta sebeckú túžbu len preto, aby ju nahradil nesebeckou túžbou, nie prázdnotou. Máme sa stať chudobnými v duchu len preto, aby sme mohli duchovne zbohatnúť; odtrhnúť sa od toho, čo môžeme vlastniť; tak, aby sme mohli priľnúť k tomu, čo sa vlastniť nedá; skrátka zbaviť sa konzumného spôsobu života, aby nás mohol pohltiť Boh.“[3]

Blahoslavení chudobní v duchu. Je to asi najradikálnejšie blahoslavenstvo zo všetkých a aj najmenej poznané. Ježiš svoje kázne a príhovory adresoval tým najchudobnejším. Mal predpoklad k tomu, aby ho počúvali najmä tí z „high society“, ale obracia sa na tých najbiednejších, ktorí mu rozumejú. „V dejinách vidíme, že majstri, filozofovia, mudrci, učenci sa obracali predovšetkým na vyššiu vrstvu“.[4] Začal to už Platón, ktorý vytvoril hierarchiu, spoločenský rebríček. Na samom vrchu boli filozofovia, na samom dne boli robotníci, „plebs“.[5] Ježišova hierarchia je úplne iná. On koná inakšie. Ide práve za tými „plebs“ a tých postavil za vzor pre spoločnosť. Čím to je, že keď sa na začiatku šírilo kresťanstvo, vieru prijímali hlavne tí najbiednejší? Lebo práve tí sú totiž schopní prijať evanjeliovú náuku. Čím je srdce menej zaťažené materiálnymi vecami, tým je schopnejšie pochopiť a prijať to, čo je nadprirodzené. Srdce a vnútro nezaťažené túžbou za materiálnymi vecami je schopné skôr prijať radikálne učenie Ježišovho evanjelia.

Televízia, reklama a rôzne mediálne prostriedky nás bombardujú zo všetkých možných strán a  priemysel na nás vyvíja ešte väčšie tlaky. A to sa potom odráža najmä na živote chudobných. „Byť chudobným v dnešnom svete znamená ísť proti prúdu tejto doby. V dnešnej dobe nie je problém chudoby, ale problém nedostatku chudoby. Chudobní nie sú tí, čo nič nemajú, tí vlastnia aspoň to, čo bohatí nemajú. To, že je medzi nami nedostatok chudoby, keď sa necení to, čo mám, ale chcem ešte viac, človeka oberá aj o to, čo si myslí, že má. Nedostatok chudoby robí z ľudí tvory bez života čo neskôr môže vyvolať napätie a vojny“.[6]

Pravá chudoba v duchu sa týka tých, čo sú povznesení nad roztržkami, netrápia ich životné ťažkosti, v iných ľuďoch nevzbudzujú netrpezlivosť, závisť, zlosť. Nikto ich „nepozná“. Chudobní v duchu s láskou prijímajú kríž. Je pre nich perlou, ktorú objavili a ktorej sa nevzdajú. Blahoslavení chudobní nie sú tí, čo nemajú peniaze. Chudoba môže byť charakterizovaná aj nedostatkom zdravia, radosti zo života. Chudobní v duchu sú tí, čo nedôverujú svojim vlastným silám. Oni majú len nádej. Chudobný je ten, čo je úbohý. Je to ten, čo si je vedomý, že je stvorením a Boh ho miluje láskou, ktorá sa nezakladá na ničom; kto vie o svojej nedokonalosti; nie je samoľúby; vie, že potrebuje Boha; je to ten, kto sa naučil stáť pred Bohom s roztvorenými rukami, ničoho sa kŕčovito nepridŕža; kto je trpezlivý a často musí v živote čakať; kto prijíma aj svoju prázdnotu pred Bohom, vie, že vyjadruje realitu a má dosť času a príležitostí, aby vytrval, kým sa Boh navráti; kto zostáva na púšti svojej ničoty a nebedáka; kto pokojne prijíma nečakané zmeny, ktoré niektorých jeho súčasníkov vyvádzajú z miery; kto nie je užasnutý, ak niektorí v behu a kvalite dnešného života nevedia zostať verní svojmu prvotnému rozhodnutiu.[7] Chudoba však môže mať aj negatívny zmysel. Úbohí sú tí, čo bohatstvo považujú za svojho bôžika, ale úbohosť chápaná v pozitívnom zmysle spočíva v tom, že si uvedomujem, že vo všetkom som závislý na Bohu. Uvedomenie si vlastnej úbohosti, závislosti od Boha v nás spôsobuje potrebu čností, hlavne čnosti pokory. Ježišovi chudobní v duchu sú pre mnohých považovaní za slaboduchých, no zároveň vzbudzujú obdiv a uznanie. Na druhej strane však považujú Ježišovu dobrotu a dobrotu tých chudobných za prejav ich slabosti. Odporcovia chudoby v duchu však nepochopili čo to znamená prázdnota. Ide o to, že ak my prídeme k Bohu s prázdnymi rukami, tak on nám ich naplní. Ak naše ruky budú plné, nezostane tam miesto pre jeho dary, aké má pre nás pripravené.[8]

„Keď Ježiš prišiel na zem prvý raz, nikde v hostinci sa preňho nenašlo miesto; teraz prichádza do našich duchovných príbytkov, klope na dvere, no opäť nenachádza miesta. Najdôležitejšou vecou, ktorú musíme teraz urobiť, je vyhodiť zo svojho duchovného príbytku súčasných podnájomníkov.(…) Sme tak tesne pripútaní k podnájomníkom svojho srdca, že vo chvíli, keď ich vyženieme, cítime, akoby v nás niečo umrelo.“[9]

Ideál? Skutočná chudoba nie je ľahká. Zdá sa ti, že Ježiš kladie príliš vysokú latku? Ale o čom si myslíš, že je pre teba nemožné, to si Boh nemyslí. Lebo Bohu je možné všetko. Jemu nič nie je nemožné.

 Ako sa dá realizovať blahoslavenstvo chudobných v praxi?
1. Návrat k striedmemu životu, umiernenému používaniu vecí, k jednoduchému životnému štýlu, ktorý by nám skôr mal pomôcť tešiť sa zo stvorených vecí, ako by sa malo nimi plytvať.
2. Modlitbou – kontempláciou – je to postoj, ktorý sa zakladá na tom, že sa nebudem správať ako syseľ, ktorý si všetko zhrabne pre seba (parky, lesy, jazerá, pláže…) Kontemplácia sa raduje z krásy, ktorá umožňuje aj iným žasnúť nad krásou stvorenia a ktorú môžu obdivovať tisíce iných.[10]

K tomu potrebujeme dar Ducha Svätého. Tým darom je dar bázne a úcty voči Bohu. Najväčším svedkom našej ľudskej úbohosti je náš vlastný hriech. Hriech, ktorý rodí vždy niečo nové. Práve v tom je veľkosť, že aj napriek našej úbohosti máme možnosť predstúpiť pred Boha a všetku našu úbohosť mu odovzdať. A on nám naše srdce naplní sebou. Vtedy sa môžeme pokladať za bohatých.

Pokladajú ho za najlepšieho náboženského spisovateľa v celom Anglicku: Francis Thompson. Vstúpil do seminára v roku 1870. Ale rektor sa rozhodol, že pre svoje umelecké sklony nie je vhodným kandidátom na kňazstvo. Francis sa zmietal v hľadaní svojho povolania; istý čas študoval medicínu, bol neúspešným obchodníkom, nakoniec skončil na ulici ako narkoman závislý na ópiu. O osem rokov, keď už bol na pokraji smrti, ujal sa ho istý vydavateľ a poslal ho do sanatória. Po vyliečení začal písať a publikovať poéziu a prózu. Prežil samotné dno, úplnú opustenosť, aby mohol stretnúť Boha.