„Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5,5)
o. Rudolf

„Na brehu prudkej, dravej rieky stáli traja ľudia. Všetci traja sa potrebovali dostať na druhý breh. Bolo to pre nich veľmi dôležité. Prvý bol prešibaný obchodník a veľký šmelinár. Dokázal manipulovať ľuďmi aj vecami. Kľakol si a požiadal Boha: „Pane, daj mi odvahu, aby som sa vrhol do tejto divej vody a preplával rieku. Na druhom brehu na mňa čakajú dôležité obchody. Zdvojnásobím svoje zisky, no musím sa ponáhľať. Vstal a po chvíli váhania skočil do vody. Voda ho však vliekla do údolia. Druhý bol vojak, známy svojou bezúhonnosťou a silou ducha. Postavil sa do pozoru a modlil sa: „Pane, daj mi silu prekonať túto prekážku. Premôžem túto rieku, lebo mojim heslom je bojovať a víťaziť.” Bez váhania sa vrhol do vody, no prúd bol silnejší než on a odniesol ho preč. Tretia na brehu bola žena. Doma na ňu čakali manžel a deti. Aj ona si kľakla a modlila sa. ,,Pane, pomôž mi, poraď mi a daj mi múdrosť, aby som sa vedela dostať na druhý breh tejto nebezpečnej rieky.” Vstala a všimla si, že neďaleko odtiaľ pasie pastier svoje stádo. Žena sa ho opýtala: „Nevieš, ako by som sa mohla dostať na druhý breh tejto rieky?’ „Desať minút odtiaľto, za tamtým vŕškom, je most,’ odvetil pastier.
Niekedy stačí len štipka pokory. A niekto, kto nám ukáže správny smer.[1]“

Ježiš nemal nič, ani miesto, kde by sa mohol dôstojne narodiť, ba dokonca musel bývať v podnájme. Predsa neváhal nazvať seba ako prvého z „anawim Jahwe“, keď evanjelista zachytil jeho slová: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 29) Čo to znamená byť tichým? Aký je to človek? Môže byť v dnešnom svete šťastný ten, kto je tichý? Čo myslel Ježiš pod blahoslavenstvom tichých, ktorí budú dedičmi zeme? Aké je to ich dedičstvo? Blahoslavenstvo tichých je veľmi úzko späté s blahoslavenstvom chudobných v duchu. „Sú to ľudia, ktorí sa pred Bohom nevystatujú svojimi výkonmi. Nepokladajú sa pred Bohom za akýchsi rovnoprávnych obchodných partnerov, ktorí si pre svoje skutky uplatňujú nárok na zodpovednú odmenu. Sú to ľudia, ktorí sa vo svojom vnútri pokladajú za chudobných, milujúci ľudia, ktorí sa chcú dať obdarovať Bohom (…) Prichádzajú s prázdnymi rukami (…), ktorí sa otvárajú a ponúkajú a tak sú pripravení pre Božiu darujúcu dobrotu.“[2] Sú to ľudia, podľa niektorých bez šancí na úspech, bez šancí vlastniť zem, aby boli jej dedičmi.[3] Sú skutočne „outsidermi“? Tichý, mierny neznamená, že je mľandravý, slaboch, rohožka, po ktorej môžu všetci stúpať.[4] Tichosť je podľa niektorých vlastnosťou ľudí, ktorí sú slabosi. Ako sa dá hovoriť o tichosti v kultúre plnej vresku, kriku, hlučnej zábavy a reklamy, ktorá chce čo najviac ovplyvniť svojho zákazníka? Práve v tom je paradox evanjelia: miernosť je silná, skutočná sila je mierna.

V dejinách sveta vidíme, že čím väčšmi rôzne režimy kričali, čím väčšiu silu a teror používali, tým kratšia bola ich vláda.[5] Čím väčšmi sa kričí o zle, ktoré sa nedá vo svete negovať, a čím viac sa o ňom hovorí, tým sa stane skutočnejším. Položme si však otázku: „Koľko miesta zaberá zlo v mojich myšlienkach? Rozmýšľam o svete, vnímam ho a poznávam iba z negatívnej strany, alebo viac vnímam dobro? Čím väčšmi budem vnímať dobro, tým väčšmi budem schopný vykonať dobro. Hoci aj v skrytosti! Ježiš o sebe nerozhlasoval, nerobil si reklamu. Ježiš nekričal, a predsa ho mnohí nasledovali. Postoj Ježiša ako tichého najkrajšie zobrazuje udalosť keď vchádzal do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu. Tento obraz sa veľmi podobá triumfálnemu vstupu rímskych víťazných vojsk a ich veliteľov, keď jeho pohlavári usporiadali takéto pompézne, mohutné privítanie. Vedeli, že musia ľud uspokojiť chlebom a hrami (panem et circenses) a celé mesto malo účasť na tejto slávnosti.[6] Aj Ježiš, tichý, sediaci na osliatku, mláďati oslice, vchádzal triumfálne do mesta a ľudia mu kývali ratolesťami na slávu. (porov. Mt 21, 1-11, Mk 11, 1-11, Lk 19, 28 -34, Jn 12, 12 -19) Kontrast, aký môžeme vidieť medzi triumfátorským vstupom vojsk a vstupom Ježiša!

Ježiš nie je krotký a ani zbabelý. Nikdy sa nevysmieval, ale dokázal kričať ako lev. Nekričal preto aby niekomu uškodil, ale aby pomohol. Voči poslucháčom, a hlavne voči farizejom používal šokovú terapiu, ale aj tak bol pripravený radšej sám trpieť ako by mal spôsobiť utrpenie. Vlastnosťou tichosti je, že neubližuje![7]

Kto je to tichý človek?
Tichý človek je rytier v kombinácii veľkej sily a veľkej miernosti. Je schopný použiť silu ale aj zniesť silu iného. Je to gentleman – (gentle – jemný, man – jemný, ale muž!)[8]

Ako sa môžeme stať tichými ľuďmi?
Aby sme sa stali ľuďmi tichými, musíme prejsť určité etapy. Prvou etapou je mlčanie. To, že mlčím, neznamená, že neviem odpovedať. Mlčanie neznamená nevedomosť. Mlčanlivý človek, ktorý vie mlčať, vie aj hovoriť v pravom čase pravé slová. Mlčanlivý človek je múdry. „Chýbajúce ticho je jasný znak, že u nás nepopierateľne panuje prázdno.“[9] Istý človek spomínal, že v detstve mali v dedine kapelu. V kapele mali veľký bubon, ktorý robil bum – bum – bum. Mali aj malý bubon a ten robil bim – bim – bim. Rozmýšľal, prečo sa obidva nazývajú bubnami, keď jeden znie bim a druhý bum. Jeden vydával veľký hluk a druhý menší. Aký bol rozdiel medzi tými bubnami? Jednoducho ten malý mal menšie prázdno a ten väčší väčšie prázdno. Znamená to, povedal, že ten, kto má v sebe väčšie prázdno, robí väčší hluk.[10] Hlučný človek sa často hlási o slovo. Spája sa s tým pokušenie, aby sme sa hlásili k slovu pri každom rozhovore, v každej spoločnosti, aby sme sa vždy delili o naše myšlienky. Vždy máme veľa „materiálu“ na rozhovor. Jestvuje aj mlčanie „keď nevieme, čo by sme povedali“. Mojím postojom mlčania môžem dávať najavo aj to, že kohosi odsudzujem, že mu čosi vyčítam, hoci nepoviem ani jedno slovo. Väčšou urážkou je často mlčanie ako keby som mal niekoho uraziť slovne![11] Mlčanie je dôležité pre samotu. Ale nemôžeme ho chápať ako nedostatok hovorenia, alebo slov. Dom plný hluku a rôznych hlasov sa pre nás môže stať domom mlčania, pokiaľ sa pre nás zvuky stanú ozvenou Božej prítomnosti a ak v hlasoch ľudí rozpoznáme Božie posolstvá. Ale mlčanie sa pre nás môže stať aj nejakým spôsobom lakomstva, keď si všetko nechávame pre seba. Ježiš hovorí, že budeme súdení z každého neužitočného slova, ktoré sme vyslovili, ale môžeme byť súdení aj z toho slova, ktoré sme mali povedať a nepovedali sme, lebo sme „MLČALI.“[12] Tichým sa nikto nerodí, tichým sa človek stáva.

Druhou etapou je trpezlivosť. Trpezlivosť obsahuje svoje stupne. Prvým stupňom je prijímanie ťažkostí bez šomrania, potom bez hľadania útechy, a nakoniec  láska ku krížu. Vďaka trpezlivosti všetky ťažkosti, ktoré prichádzajú na človeka, ho nezlomia, ale ho zdokonalia. Skutočne prežívaná trpezlivosť vedie človeka k tomu, aby sa nedal znechutiť. Nie je to fanatizmus. Takto prežívaná trpezlivosť človeka chráni pred frustráciou.[13] „Mať trpezlivosť neznamená zaujať postoj, kedy je ´všetko zbytočné, nič sa nedá robiť´. Trpezlivý človek je ten, kto sa nevzdáva a ani v porážkach sa nepokladá za porazeného. Nestráca trpezlivosť, keď sa zdá, že je všetko stratené. Trpezlivý človek prijíma oneskorenia, hustú hmlu, protirečenia i odmietania. Nepokladá ich za definitívne posledné slovo, za neodvolateľný výrok. Púšť kvitne vďaka trpezlivosti. Trpezlivosť stojí vždy na začiatku každého podujatia, keď všetko treba ešte len urobiť. Trpezlivý je ten, kto je ochotný začínať vždy znovu.“[14] Čnosť miernosti a blahoslavenstvo tichých sú najlepšie spôsoby, ktoré nám pomáhajú v duchovnom živote. Duchovný rast si totiž vyžaduje veľkú trpezlivosť.

Akú zem majú zdediť tichí?
Oni nezdedia tento svet s jeho pravidlami, lebo to všetko sa pominie. Pretože dedičstvo predpokladá smrť. Zdedíme majetok až po smrti niekoho. Aj my zdedíme novú zem, až keď sa všetko pominie. Ale čo s tým životom, ktorý žijeme teraz? Tichí sú tí čo neubližujú. Oni zdedia zem na ktorej žijú, zatiaľ čo tí, ktorí presadzujú seba a svoju moc proti iným ľuďom, nebudú mať ani moc, ani seba, ani zem, ani dedičstvo.[15] Tichý človek je teda gentleman. To znamená, že je zdvorilý. Zdvorilosť, ušľachtilosť je čnosť, o ktorú by sme sa mali snažiť. Pretože zdvorilý človek necháva za sebou stopu sympatie a obdivu všade tam, kde sa zastaví.[16] To je ovocie Ducha sv. o ktorom píše sv. Pavol v liste Galaťanom: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22 -23)

Sv. Augustín spojil toto blahoslavenstvo s darom nábožnosti. Je to šiesty dar Ducha Svätého, ktorý nám pomáha, aby sme sa dali celí do služby. Augustín hovorí o miernosti v spojitosti s darom nábožnosti ako o „vlastnosti, ktorá znamená pevný, trvalý, nehynúci odkaz. Mierni, tichí ľudia ustupujú pred výbuchmi zlomyseľnosti, nepodliehajú zlu, ale ho prekonávajú dobrom.“[17]

Na svete je veľa takých ľudí, ktorí pomocou miernosti prekonávajú dlhú cestu blahoslavenstiev, len preto, aby ich formoval Boh.