„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5, 10)
o.Rudolf

„Jeden finančník práve zomrel a bol na ceste do neba. Nešlo sa mu vôbec ľahko, pretože v živote vykonal len veľmi málo dobrých skutkov. Ako sa blížil k nebu, neisto lovil v pamäti to hodnotné, čo v živote urobil, no roky, počas ktorých vykorisťoval a využíval druhých, boli ťažké ako olovo. Vo vreckách mal niekoľko listov od ľudí, ktorým sa snažil v živote pomôcť, a chcel ich Bohu predložiť ako dôkaz svojich nemnohých dobrých skutkov. Nakoniec plný obáv došiel až k hlavnej bráne. Pomaly k nej pristúpil a zostal udivene stáť, lebo tam nebol žiadny rad, ani nevidel nikoho v čakárni. Pomyslel si: „Buď sem prichádza veľmi málo klientov, alebo idú dovnútra bez čakania…” Ako pokračoval v chôdzi, jeho obavy vzrastali, pretože všetky dvere boli otvorené a nikto ich nestrážil. Zabúchal päsťou na dvere. Nikto neodpovedal. Zaklopal, ale nik ho neprišiel privítať. Dodal si ešte viac odvahy a prišiel až k skleneným dverám… No tiež nič. Nakoniec stál uprostred raja bez toho, aby mu niekto zabránil vstúpiť. Vtom sa ocitol pred miestnosťou, ktorá vyzerala ako kancelária niekoho veľmi dôležitého. Musela to byť Božia kancelária. Dvere boli, samozrejme, tiež otvorené dokorán. Vošiel do miestnosti a pristúpil k priestrannému písaciemu stolu. Ležali na ňom okuliare, ktoré museli patriť samotnému Bohu. Náš priateľ nemohol odolať pokušeniu aspoň na chvíľu sa cez ne pozrieť, ako sa veci na zemi majú. Keď si ich nasadil, bol radosťou bez seba a hovoril si: „To je krása! Vidieť takto celú zem!” Okuliare umožňovali vidieť bez najmenšieho problému najhlbšiu podstatu vecí – zámery ľudí, pokušenia mužov a žien… Nič im neuniklo. A tak dostal nápad – pokúsi sa nájsť svojho spoločníka, ktorý teraz musí byt’ vo firme, v ktorej obaja pracovali. Bol to ten typ firmy, kde požičiavajú peniaze s vysokými úrokmi a často nemajú ďaleko ku krádeži. Našiel ho celkom ľahko, no prekvapil ho v zlej chvíli. Práve sa snažil dostať peniaze od jednej starenky, ktorá si prišla uložiť úspory na penzijný fond, ktorý však nebol nič iné ako podfuk. Keď náš priateľ uvidel tú „zlodejinu”, jeho srdce zaplavila hlboká túžba po spravodlivosti. Na zemi nikdy nič také nepocítil. No teraz bol v nebi. Túžba po spravodlivosti ho tak spaľovala, že bez premýšľania nahmatal pod stolom nejaký predmet a hodil ho po svojom priateľovi ( bol to stolček, o ktorý si Boh opieral nohy) s takou presnosťou, až trafil hlavu svojho spoločníka a ten zostal na mieste ležať. V tej chvíli za sebou počul kroky. „Musí to byť Boh,” pomyslel si. Otočil sa a tvárou v tvár sa stretol s Otcom večnosti. „Čo tu robíš, synu?” „No… dvere boli otvorené, tak som vošiel dnu…” „To je dobre, no určite mi vysvetlíš, kde je stolček, o ktorý si opieram nohy, keď sedím pri stole.” Boží pohľad a tón ho povzbudili a cítil, ako sa mu postupne vracia vyrovnanosť. „Pred chvíľou som vstúpil do tvojej kancelárie, na stole som uvidel okuliare, prepadla ma zvedavosť, tak som si ich nasadil a pozrel som sa na svet…” „Áno, to je úplne v poriadku, si ku mne úprimný, no mňa zaujíma, čo si urobil so stolčekom.” „Pozri, Pane, keď som si nasadil okuliare, všetko som uvidel veľmi jasne a zbadal som svojho spoločníka. Rozumieš, Pane? Práve podvádzal jednu starenku, uzatváral s ňou falošný obchod. Nechal som sa uniesť, a samozrejme to prvé, čo som mal poruke, bol stolček, a tak som ho po ňom hodil. Zabil som ho. Pane, nemal na to právo! Bola to nespravodlivosť!” „Predstav si, že by som zakaždým, keď vidím na zemi nespravodlivosť, hádzal po ľuďoch stolček. Neviem, koľko by ich vôbec zostalo nažive.” „Odpusť mi, Pane, ja viem, že som konal unáhlene…” „Syn môj, bolo správne, že si si nasadil moje okuliare, no keď si sa pozeral na zem a na ľudí, zabudol si na jednu vec. Požičať si aj moje srdce. Keď ťa bude nabudúce opäť rozčuľovať zlo, ktoré ľudia robia, nezabudni si vziať moje otcovské srdce. A pamätaj si – právo súdiť má len ten, kto má moc zachraňovať. Vráť sa teraz na zem. Dám ti ďalších päť rokov, aby si uplatnil, čo si dnes popoludní pochopil…” V tej chvíli sa náš priateľ prebudil celý spotený a pozoroval, ako polootvoreným oknom do jeho izby preniká slnečný svit.

Keby som mal Božie okuliare, tak by som…“ [1]

Ježiš vyhlasuje za blažených tých, čo sú prenasledovaní pre spravodlivosť. Aby sme prišli na to, kto sú tí prenasledovaní, odpovedzme si na otázku, kto sú tí spravodliví a čo znamená prenasledovať. V SZ spravodlivý bol ten, čo dodržiaval Zákon, Tóru, žil podľa Desatora. Bol to ten, čo bol verný Zmluve, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom prostredníctvom Mojžiša na Sinaji. Proroci vyzývali ľud Izraela k vernosti voči Zákonu. V Novom Zákone je spravodlivý ten, kto je verný; ekvivalentom spravodlivosti je viera. Je to ten, čo žije z viery.[2] Prenasledovať (lat. persequi), znamená neprestajne, horlivo nasledovať, stíhať, prenasledovať, súdne stíhať. Nasledovať (lat. sequi) znamená sledovať, nasledovať, sprevádzať, ísť za niekým. Prenasledovať teda znamená brániť v niečom, čo iný koná slobodne. Sledovať nie zo záujmu, aby sa konkrétnej osobe v niečom uľahčilo, ale aby sme jej spôsobili škodu, aby sme jej kládli prekážky. Ľudské úsilie stále smeruje k tomu, aby sa oslobodilo od Božej vôle a aby nasledovalo iba samo seba, verilo seba a svojim schopnostiam. Takýto postoj sveta voči človeku, ktorý chce plniť Božiu vôľu vyvoláva v očiach sveta odpor a nenávisť a spôsobuje aj prenasledovanie.[3] Stačí nahliadnuť do kníh z histórie a netreba ísť ani tak ďaleko, aby sme zistili, že tu bolo v nedávnej minulosti prenasledovanie, je a aj bude. Čím krutejšia a primitívnejšia spoločnosť existuje, tým je krutejšie a primitívnejšie prenasledovanie. H. Sienkiewicz ho opisuje vo svojom románe Quo vadis. Krutý vládca a tyran, cisár Nero, hádzal kresťanov divým zvieratám a rozbesnený rímsky dav sa kochal v krvi nevinných obetí. Známe heslo „Kresťanov levom!“ už dnes síce neplatí, ale prenasledovanie stále trvá. Slová, ktoré vyslovil a pripomenul Ježiš učeníkom: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“, sú stále aktuálne. Dnešné prenasledovanie sa neodohráva v arénach, alebo v gulagoch, hoci aj tie stále existujú, ale je zamerané na úroveň ducha – cez médiá, televíziu, rozhlas, internet. Možno nie až tak verejne, ale o to viac sofistikovanejšie, viac premyslenejšie (marginalizácia kresťanov, ale aj každého zdravo uvažujúceho človeka) Preto by sme sa mali učiť rozlišovať ich. V dobe, v ktorej skoro každý dychtí po tom, aby bol známy, prijatý, existuje oveľa väčšia obava z  verejného zavrhnutia spoločnosťou do ktorej patrím. Toho, kto zdravo uvažuje a používa rozum netreba telesne potrestať. Najväčšou škodou a trestom pre takého človeka je, že sa eliminuje zo spoločnosti, že sa naňho zabudne. Vec, ktorá človeka spoľahlivo, isto vylúči zo spoločnosti je duchovnosť. Spoločnosť si chce Ježiša prispôsobiť podľa svojich potrieb a predstáv. Chce si ho poľudštiť.[4] Ako reagovali Ježišovi súčasníci a ako mnohí reagujú dnes?: „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: ´Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!´“ (Jn 6, 60) „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.“ (Jn 6, 66) Keď farizeji vyslali sluhov, aby Ježiša chytili, oni sa vrátili bez neho a  na otázku: „Prečo ste ho nepriviedli?“ odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril“. Farizeji na to: „Aj vy ste sa dali zviesť?“(porov. Jn 7, 45 – 47) Svet bude vždy hľadať výhodnejšie ponuky. „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ (Jn 15, 20) Svet si nikdy nevyvolí Ježiša. „Meradlom vernosti Cirkvi k jej Majstrovi je práve jej neprijateľnosť. V momente, keď tento svet začne Cirkev akceptovať, Cirkev prestane byť Cirkvou. Každé prenasledovanie vždy Cirkev iba posilnilo. Nikdy ju však nezlomilo.“[5] Sám Ježiš to prisľúbil Petrovi, keď mu odovzdával kľúče: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné bráni ju nepremôžu.“ (Mt 16, 18) V liste Diognetovi sa na obranu kresťanov píše: „Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani rečou, ani miestom, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitnú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Oni toto učenie nevynašli dajakým rozumovaním alebo úsilím bádavých ľudí, ani nehája ľudskú náuku –  ako niektorí. Obývajú aj grécke aj barbarské mestá, podľa toho, ako komu určil osud. V obliekaní a strave, ako aj v ostatných oblastiach života sa držia domorodých obyčají, ale ukazujú obdivuhodný, ba podľa všeobecnej mienky až neuveriteľný životný postoj. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné  ako občania, a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. Vydané zákony poslúchajú, a svojím životom prevyšujú zákony. Všetkých majú radi, a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, a predsa ich odsudzujú. Zabíjajú ich, a oni ožívajú. Sú žobrákmi, a predsa mnohých obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú. Potupujú ich, a v potupe získavajú slávu. Kazia im povesť, a vydáva sa svedectvo o ich spravodlivosti. Nadávajú im, a oni žehnajú. Urážajú ich, a požívajú úctu. Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. Židia proti nim vedú vojnu ako proti cudzincom a pohania ich prenasledujú. Ale tí, čo ich nenávidia, nevedia povedať príčinu svojho nepriateľstva.“ Príčinou prenasledovania je sám Ježiš. Ježiš, keď vyhlasuje toto blahoslavenstvo, blahoslaví prenasledovaných nie kvôli samého prenasledovaniu, ale preto, lebo tu ide o neho samého: Ale tí, čo ich nenávidia, nevedia povedať príčinu svojho nepriateľstva – „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“. Prenasledovať iných, blížnych znamená prenasledovať samého Ježiša. Čo to znamená pre nás? Prenasledovať znamená aj zle zmýšľať o iných. Mať niečo zlé proti niekomu. Slová: „Neodplácajte sa zlým za zlé a zlorečením za zlorečenie“ –  sú stále aktuálne. Aj Ježišove slová: „Každý, kto sa na svojho brata hnevá, kto mu povie hlupák, bohapustý blázon…; nesúďte a nebudete súdení, lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás…; prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“ – to všetko sú prejavy „malého prenasledovania“. Každé zlé zmýšľanie o iných, alebo o niekom druhom, doma, v práci, týranie, tichá domácnosť, mlčanie, to všetko je prejavom našej sebalásky a nedokonalej lásky. Koľko je takých situácií v našom živote a ani sme si možno zo začiatku neuvedomovali, že aj takýmto spôsobom môžeme svojho blížneho prenasledovať. Koľkokrát sme si o inom mysleli zle, posudzovali jeho správanie, reakcie. A aká bola naša reakcia? Dostojevskij povedal, že keby myšlienky ľudí vydávali zápach, svet by tak neznesiteľne zapáchal, že by sme všetci museli umrieť.[6] Najhoršie hriechy sú hriechy jazyka. Už sv. Jakub nás na to upozorňuje a vystríha pred týmto nebezpečenstvom, akým je jazyk: „Aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený“. (Jak 3, 6 – 7) Previňuje sa: kto nerozvážne posudzuje, ohovára, osočuje. Každý dobrý kresťan má byť ochotný skôr po dobrom si vysvetľovať výrok blížneho, než ho zatracovať. Ak to nie je možné, nech sa ho opýta, ako to myslí, a ak myslí nesprávne, nech ho láskavo opraví. A keď to nepostačuje, nech hľadá všetky primerané prostriedky, aby pochopil, čo je správne, a tak obstál.“ (porov. KKC 2477-2478) Neprenáhlime sa s posudzovaním druhých, lebo nevieme, čo v nich je. Často sú lepší než si na prvý pohľad myslíme, lepší od nás. A to nás potom pokoruje, zožiera a vyhľadávame zádrapku, ako ho pokoriť, či aké chyby môžeme ešte nájsť na jeho správaní. Sv. Terézia od Ježiša píše vo svojom Živote o tom, čomu podlieha človek: „znepokojuje sa nad chybami a hriechmi iných“. Terézia tu radí, aby sme „sa snažili vidieť vo svojom blížnom len a len čnosti a dobré vlastnosti a snažili sa zakrývať ich chyby tak, že budeme uvažovať nad našimi hriechmi. Hoci to zo začiatku nedokážeme robiť dokonale, predsa, ak to budeme robiť krok za krokom, privedie nás to k veľkej čnosti, t. j. že budeme iných považovať za lepších od nás. Čnosť sa začína práve tu, samozrejme s Božou pomocou bez ktorej nedokážeme nič. Ak urobíme z našej strany všetko, aby sme si ju zaslúžili, môžeme si byť istí, že nám ju Boh dá, lebo On sa neodvracia od toho, ktorý prosí“ (Život 13, 10)

Sv. Augustín spája toto blahoslavenstvo s darom Ducha Svätého: bázeň voči Bohu alebo úcta k Bohu. V čom spočíva tento dar? Človek v tomto dare pociťuje, že je úplne závislý od Boha, a vie, že je hriešnikom. Uznáva Boha a miluje ho práve preto, že miluje a uznáva absolútny rozdiel medzi sebou a Ním.[7]

Blahoslavený prenasledovaný je ten čo sa nezriekol svojej viery. Ovocím je mučeníctvo. Nielen mučeníctvo krvi, ale aj tzv. biele mučeníctvo, keď človek zomiera sebe, svojmu „ja“. Prenasledovali Ježiša, učeníkov, Pavla. Prenasledovanie stále trvá. Nerobme si ilúzie o zbožnom živote bez ťažkostí. Pretože po boku každého prenasledovaného pre spravodlivosť kráča sám Pán.[8]