Lenivosť
o.Rudolf

„Povráva sa, že pri istej príležitosti nariadil kráľ umiestniť veľký kameň doprostred cesty, a neskôr ho skryť. Chcel vedieť, či s kameňom niekto pohne. Prešli okolo niektorí významní obchodníci a dvorania toho kráľovstva a len ho obišli. Mnohí vykrikovali, že je to vina kráľa a že má udržiavať cesty priechodné, no nik sa nepokúsil kameň z cesty odstrániť. Neskôr šiel tade dedinčan a cez rameno niesol náklad zeleniny. Keď prišiel na miesto, kde stál kameň, zhodil zeleninu na zem a skúsil kameň odvaliť na okraj cesty. S veľkým úsilím sa mu to podarilo. Zatiaľ čo zbieral rozsypanú zeleninu, uzrel kapsu položenú na mieste, kde stál predtým kameň. V kapse bolo veľa zlatých mincí a odkaz od kráľa, v ktorom uviedol, že peniaze sú určené človeku, ktorý kameň odstráni.“[1]

Posledným hriechom je lenivosť. Ako ju máme chápať? Kedy hovoríme o ničnerobení, leňošení a kedy o ľahostajnosti? Lenivosť ako taká je najkomplikovanejší hriech zo siedmych hlavných hriechov. Keď sa pozrieme okolo seba, môžeme konštatovať, že dnešná spoločnosť žije takým tempom, že vôbec nestíha sledovať čo sa okolo nej deje. Práve takáto spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej prevláda hriech lenivosti. Ako však môžeme hovoriť o tom, že dnešný človek je lenivý, keď má okolo seba toľko vecí a situácií, toľko sa vyrába a takým tempom; toľko vecí môžeme mať? Práve to je paradox dnešnej doby, že ona, hoci je materiálne na vysokej úrovni, tak je duchovne lenivá, alebo ju to vedie k duchovnej lenivosti. Inakšie povedané, dnešná spoločnosť je ľahostajná, duchovne lenivá a znudená. Prečo je to tak? Odkiaľ sa to berie?

Keď sa povie lenivý človek, tak si možno predstavíme kohosi, ako leží na posteli alebo nič nerobí. Existuje druh lenivosti, ktorý chápeme tak, ak ktosi nepracuje, alebo pracuje nezodpovedne, nepracuje tvrdo v pozemskej práci, uprednostňuje záhaľčivosť pred poctivou a tvrdou prácou. To je odpustiteľný hriech. Inou formou je druh, ktorý sa charakterizuje ako „životný štýl v horúcom podnebí“. Je spojený s flegmatickým temperamentom. „lenivé letné popoludnie sa spomína v súvislosti s odpočinkom, radosťou a potešením, no lenivosť nemá nijakú radosť ani potešenie. A odpočinok nie je lenivosť. Z človeka, ktorý nevie odpočívať sa nikdy nestane svätec, ale iba uzlíček nervov.“[2]

Lenivosť je ale oveľa závažnejší hriech. Je ťažký vtedy, keď sa z nej stáva ľahostajnosť, nevšímavosť (acedia). Sv. Tomáš Akvinský definuje tento hriech ako „zármutok nad duchovným dobrom“, alebo ju nazýva aj neschopnosťou radovať sa z Boha, našej najväčšej radosti. Tento zármutok nad duchovným dobrom je matériou smrteľného hriechu, pretože je to hriech proti láske a láska ako božská čnosť je najpodstatnejšia v našom vzťahu s Bohom. Ak sa naruší láska, nádej a viera, alebo ak ich naruší čokoľvek, alebo sa ich pokúsi odstrániť, zabíja v sebe Boží život a to čo v nás zabíja Boží život je práve ľahostajnosť, lenivosť a nevšímavosť.[3] Lenivosť brzdí naše hľadanie Boha. Blaise Pascal rozoznáva tri skupiny ľudí: tí, čo hľadajú a našli, tí, čo hľadajú a ešte nenašli a tí, čo nehľadajú a ani nikdy nenájdu. Tí prví sú šťastní a rozumní, tí druhí sú nešťastní a rozumní, tí tretí sú nerozumní a nešťastní. Práve lenivosť keď ju chápeme ako ľahostajnosť spôsobuje v človeku ten tretí stav ľudí. Je to peklo na zemi. Vieme, že za svoje pocity nie sme zodpovední, nie sú dobré ani zlé, ale ak to dovolíme našej vôli, tak sme zodpovední za to, čo sme s nimi urobili neskôr. Duchovná lenivosť nie je hriechom z konania zla, ale je hriechom, lebo ňou zanedbávame dobro ![4]

Duchovnú lenivosť alebo ľahostajnosť si nemôžeme mýliť s depresiou. Ľahostajnosť nie je depresia; je to podoba zúfalstva, ktoré začína tak, že začnem „krčiť ramenami, odvrátim sa od niekoho kto potrebuje moju pomoc a mojím heslom sa stane: „mňa to nezaujíma, je mi to jedno…“ Takáto lenivosť je stav, keď to v živote vzdáme a vedie nás to k tomu, že sa už neviem z ničoho radovať a zakúšame akýsi druh letargie a nič nás neprinúti k tomu, aby sme vstali z postele.[5] Jednoducho v našom živote sa usídli nuda. Čo ju spôsobuje? Prečo sa stávame ľahostajnými, prečo si nedokážeme odpovedať na to kto sme, čo tu robíme, kam smerujeme? V dobe, keď sa na nás valí toľko vnemov, v tejto dobe si hovoríme, že nemáme na nič čas? Ako je to možné? Odpoveď je prostá: Človek nemá čas, lebo uteká pred samým sebou. Chce zamaskovať v sebe, vo svojej najhlbšej podstate to prázdno, ktoré by mal ovládať Boh. Boh je predsa ten, kto nás nenudí a ani nemôže nudiť! Lebo ak nás Boh nudí, tak sme už stratili všetko. Už nie sme ani horúci, ani studení, len vlažní, ako sa píše v knihe Zjavenia apoštola Jána: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci ! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zjv 3,15 -16) Človek, kresťan, ktorý sa nudí v Božej prítomnosti hľadá náhradu a môže sa utiekať do liturgie, do cirkevnej hudby, alebo do štúdia teológie, či do zmyselnosti a rozkoší. Boh nie je mŕtvy, tak ako hlásal F. Nietsche. Boha sme len odsunuli na vedľajšiu koľaj, zatlačili do kúta. Čím viac ho zatlačíme, tým viac sa pre nás bude svet stávať deprimujúcejším a nudným. Lebo pomaly strácame zmysel života. Veľmi pekne to vyjadril sv. Augustín: „Ten, kto má Boha, má všetko; ten, kto má všetko okrem Boha, nemá nič; a aj ten, kto má Boha plus všetko, je na tom stále rovnako ako ten, kto má „len“ Boha.“[6] Riešením zostáva viera. Na lenivosť a depresiu existuje liek v podobe našej viery, v uisťovaní sa o Božej prítomnosti a prijatí Božej ponuky. Pomôže už aj samotné hľadanie. Lebo ten, kto hľadá, nájde, tak ako nás o tom poučil sám Ježiš. (porov. Mt 7,7) Pretože ten, kto nájde, zažije pravú radosť a pravá radosť premáha lenivosť.[7]

Existuje niekoľko liekov proti lenivosti. No musíme vedieť aj to, že workoholizmus nie je riešením lenivosti. „Pretože lenivosť je hlbšia strata nadšenia pre život a zanechanie lásky k nemu.“[8]
1. Sv. Tomáš Akvinský radí počúvať duchovnú múdrosť ľudí. Ak sa prinútime aspoň chvíľu počúvať, môže to byť pre nás akási príťaž, ale môžeme byť aj veľmi prekvapení (v dobrom slova zmysle!)
2. Sv. Pavol v liste Filipanom píše: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé, čo má dobrú povesť, čo je čnostné, chválitebné!“ (Flp 4,8) Povzbudzuje nás, aby sme svoje myšlienky a pozornosť naplnili tým, čo je dobré, krásnymi a zdravými vecami, ktoré nám pomôžu k tomu, aby sa nám vrátilo nadšenie k životu a túžbe po návrate. Povrchné a plytké veci vedú k nude(filmy, reality show, povrchní ľudia…)
3. Hľadajme to, čo má hĺbku a hodnotu – dobré knihy, obrazy, dobré prejavy a diskusie, príklady z prírody…
4. Robme niečo, nestačí len obdivovať a pozerať sa ! Ale má nás to angažovať k tomu, aby sme urobili nejakú dobrú vec, niečo dôležité pre svet. Podstatné je, aby sme niečo robili, pre niečo sa angažovali, hoci aj niečo malé !
5. Liekom na lenivosť je radosť. Ak podľa kresťanského učenia je zúfalstvo a nuda príčinou straty Boha, tak našou najhlbšou túžbou by sa malo stať, aby sme objavili chuť, radosť z Boha. Možno to bude trvať istý čas, ale postupne mu prídeme na chuť a tá je najlepšia zo všetkých.

Tým, že prekonáme lenivosť, tak nás to privedie ku skutočnej horlivosti a nadšeniu, k radosti zo života a k tomu, aby sme si uvedomili, k čomu Boh stvoril človeka; k tomu, aby bol v Božej blízkosti a prítomnosti, v jeho láske.[9]
Veď nespokojné je naše srdce a nespokojné bude dovtedy, kým nespočinie v Ňom, v Bohu samom.