Lk 11,1-4 – Pane, nauč nás modliť sa
o. Martin

Počas nášho prvého výletu do Álp sme zakotvili vo Švajčiarskom Zermatte. Ráno, keď sme vyrazili na túru, bolo nádherné počasie a nad všetkými kopcami sa svojím impozantným tvarom vynímal Matterhorn. Keď som zbadal kopec, tak som začal fotiť. Prešiel som pár metrov a opäť som fotil. Dostali sme sa na iné miesto a fotil som zase. Takto to pokračovalo celý deň, až som v jeho závere zistil, že mám z Matterhornu asi dvesto fotiek. Asi ste to zažili aj vy, človek má túžbu zachovať si čo najdlhšie obraz, toho, čo je krásne.

Niekedy to v prírode vyjadrujeme slovami. „To je nádhera!“. Prejdeme pár krokov a zopakujeme: „Ale je to krásne, čo?!“ Takto to vyriekneme ešte niekoľkokrát. Sme si vedomí, že nepovieme nič nové, ale chceme vyjadriť to, čo nesieme v srdci.

Ešte jeden príklad. Dievča povie svojmu milému: „Mám ťa rada“, o chvíľu pokračuje: „Milujem ťa“, atď… Chlapec na to povie: „Viem, nemusíš to stále opakovať“, ale ona dodá: „Ja viem, že vieš. Chcem len vyjadriť, čo nesiem v sebe a neviem to ináč povedať…“

Prečo tieto príklady? Dej uvedeného úryvku evanjelia začína navonok bezvýznamnou vetou: „Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil.“ Nevieme kedy a nevieme kde. Lenže mne táto veta evokuje, že modliť sa môžeme kdekoľvek a kedykoľvek alebo presnejšie, stále.

Učeníci prosili Ježiša, aby ich naučil modliť sa a on začína tým pre nás dobre známym „Otče, posväť sa…“ Toto oslovenie Otče, Abba, používa Ježiš v evanjeliách približne stoosemdesiatkrát, zatiaľ čo Starý zákon takto oslovuje Boha iba pätnásťkrát. Ježiš nosí Otca v srdci a veľmi často ho oslovuje tým úprimným a nežným Abba, Otče, Otecko…

Keď učí učeníkov a nás modliť sa, tak mám dojem, že nás chce naučiť ani nie tak množstvu a typu vyrieknutých slov, ako skôr úprimnému vzťahu k Bohu, ktorého nosíme v srdci, ktorým sme preniknutí, a ktorému neustále z plnosti srdci opakujeme Abba…