Adam a Eva – prví manželia
(o.Rudolf)
Jedna východná legenda rozpráva, že Boh stvoril Adama raz, no Evu štyrikrát. Na počiatku Boh stvoril Adama a nič lepšie mu už stvoriť nenapadlo. Adam bol šťastný, že bol stvorený a že sa cítil slobodný. Po niekoľkých mesiacoch ho však premohol smútok. Nič z toho, čo videl a urobil, mu neprinášalo uspokojenie. Boh si všimol, že Adam sa zmenil, a spýtal sa ho: „Adam, čo ťa tak znepokojuje? Chýba ti niečo k úplnému šťastiu?” Adam odpovedal: „Pane, ak nežiadam príliš, rád by som mal niekoho, s kým by som sa mohol s radosťou podeliť o to, čo vidím, cítim a milujem.” Boh ho uviedol do spánku, a keď sa Adam zobudil, našiel vedľa seba tú najväčšiu nádheru, akú kedy videl. Adam bol ohromený. Žiadal spoločnosť, no Boh prevýšil jeho očakávanie. Ubehlo šesť mesiacov. Adam bol však opäť smutný.
Adam povedal, že nechce byť nevďačný a že žena je očarujúca, no bol by radšej, keby si ju Boh vzal. Povedal: „Je krásna, pôvabná a očarujúca, pripravila ma však o slobodu. Už nemôžem ísť, kam sa mi zachce, neustále mi odporuje, vyžaduje, aby som sa po príchode domov umyl, dlho sa pripravuje, keď chcem ísť s ňou na prechádzku, budí ma v nevhodnú hodinu, chce lásku, keď nemám chuť, a keď chcem ja, tak nechce ona. Bezdôvodne plače, hnevá sa a je tvrdohlavá.” „Znamená to, že sa ti už nepáči,” povedal Boh. „Pane, páči sa mi, ale nestojí mi za to žiť s ňou. Odveď si ju. Chcem naspäť svoju slobodu.” Boh si ženu odviedol a o dva mesiace bol Adam opäť smutný. Priznal sa Bohu: „Neber to ako nevďak, ide totiž o Evu. Požiadal som ťa, aby si ju odviedol, no je mi za ňou smutno. Som slobodný, zdá sa mi však, že všade počujem jej hlas, vidím jej úsmev, cítim jej pohladenie. Myslím, že nemá cenu byť slobodný, keď ju nemám po boku.” A Boh mu Evu vrátil. Uplynuli dva roky a Adam sa po tretíkrát rozčúlil a požiadal Boha, aby si Evu odviedol. A Boh si ju odviedol. Adama však znovu zachvátilo hlboké zúfalstvo. Boh mu teda sľúbil, že mu Evu vráti, no žiadal ho: „Adam, ukončíme túto detskú hru. Buď Evu prijmeš s jej nedostatkami, lebo aj ona musela vydržať mnoho tvojich vrtochov, alebo zostaneš sám v raji s opicami a orangutanmi. Dobre si to rozmysli, pretože keď ti ju odvediem, už ti ju nikdy nevrátim!“ Adam sa poškriabal po hlave, požiadal o čas na rozmyslenie a odobral sa do jaskyne. „Žiť s ňou je peklo, no zároveň prežívam príjemné okamihy. Žiť bez nej je tiež peklo, ale bez príjemných okamihov. Je lepšie žiť s ňou ako bez nej.” A tak zostal s Evou. Vzniklo tak nerozlučiteľné manželstvo.[1]
Muž a žena sú pre seba niečím takým nerozlučným, že muži sa bez žien nezaobídu tak isto ani ženy bez mužov, lebo keby nebolo mužov, ženy by tu neboli a nebolo by ani mužov bez žien!
Biblický text ukazuje, že nie je dobre, aby človek žil sám. Preto žena bola utvorená z rebra muža a znamená to, že žena ako rebro patrí k srdcu muža a má stáť po jeho boku; nebola utvorená z hlavy, aby ho prekonala, ani z jeho nohy, aby po nej nešliapal, ale vyšla z jeho boku, aby mu bola rovnocenná, a spod jeho ramena, aby ju ochraňoval a napokon z blízkosti srdca, aby ju miloval![2] Aká bola reakcia Adama na to, keď uvidel kohosi, kto je mu rovný a predsa tak odlišný? Zvolal: „To je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ Takto vzniklo nerozlučné manželstvo, ktoré Boh požehnal a videl, že je to dobré; že tak to má byť a tak je to správne!
Aké sú vlastnosti lásky? Po stvorení Adama, muža, tento muž sa cítil sám a bol z toho smutný. Žiadne stvorenie, ktorému dával meno nespĺňalo jeho túžby a ani očakávania. Z rebra teda Boh vytvoril ženu a Adam sa po prebratí z narkózy ocitol pred ženou a zvolal: To je konečne kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa. A nazval ju Mužena, lebo z muža bola vzatá. (porov. Gn 1) Adam pocítil v sebe, že ho žena priťahuje, páčila sa mu. Zamiloval sa do nej a zamiloval si ju. Láska je najprv vzájomné priťahovanie sa, aké zakúšajú muž a žena navzájom, majú sa radi, radi sa stretávajú, sú spolu, pozerajú sa na seba, sú uchvátení jeden druhým, delia sa radosťou a bolesťou, majú v sebe neuveriteľnú túžbu po tom, že sa dokážu bozkať až do takej miery, že sa odovzdajú jeden druhému. To že nenachádzal vo zvieratách žiadneho partnera, že bol sám a myslel si, že medzi nimi zabudne na samotu, bol len klam. Boh chcel, aby zvieratá Adamovi ukázali čím nie je; ale Boh očakával od Adama, aby si hlbšie uvedomil, čo mu prináša naplnenie a čo nie. Adam sa takto naučil lepšie pozerať na seba, kontrolovať sa. Boh mu najprv pomohol nájsť prácu a až potom manželku. Po tom ako sa Adam zobudil, Boh dokončil všetko stvorenie a bol práve Šabat – deň odpočinku, sviatku. Bol to deň zásnub Adama a Evy, keď sa stali manželmi. Šabat je dňom dvoch zmlúv – medzi Bohom a stvorením a medzi mužom a ženou. Vidíme, že toto spoločenstvo je čosi posvätné.[3] Toto je vlastnosť lásky, ktorá spočíva v tom, že muž a žena sa navzájom priťahujú.
Druhou vlastnosťou je rozhodnutie. Adam sa od toho momentu rozhodol milovať svoju ženu Evu. Rozhodnutie milovať je integrálnou vlastnosťou lásky.
Adam vedel a videl, že je iný ako Eva. To je ďalšou vlastnosťou lásky s akou manželia musia počítať: mať úctu k tomu, že sú rozdielni, odlišní. Neexituje skutočná láska bez toho, aby nerešpektovala inakosť toho druhého, aký je. Toto je podmienka, aby láska nestratila svoje čaro a to, čo ju charakterizuje. Nemôže manželov prekvapiť, že sú odlišní, že sa ich názory v politike, vo výchove odlišujú. Nemalo by to spôsobiť, že si jeden druhému naservírujú „hubovú polievku“. Pokúšať sa o to, aby rozhovory nekončili tým, že budete príčinou tichej domácnosti. K tomu je potrebná veľká dávka odvahy a vzájomné odpustenie. Neexistuje láska bez odpustenia. Odpustenie sa neuskutočňuje pod vplyvom viery, ale vďaka tomu, že tí dvaja sa milujú, zázračne milujú.[4]
Hriech mal svoju daň
V knihe Genezis sa píše o úlohe a poslaní ženy – matky: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“ (Gn 3,16) „Keď je žena naplno manželkou, vtedy sa stáva naplno matkou. Niet materstva bez manželského spojenia, bez oddania seba a prijatia druhého.“[5] Úlohou ženy – matky je aby dávala život. Niet väčšej bolesti ako tej, keď dieťa, ktorému dala matka svoje telo a krv zomrie alebo ho stratí. Dnešná spoločnosť chce akýmsi čudným spôsobom zbaviť ženu toho, čo je jej podstatou – byť matkou. Prečo? Existuje veľa dôvodov a príčin, ktoré súvisia s týmto problémom. Jedným z nich je aj to, že dnešná žena nemá rada, keď sa jej život spája nutne s niečím, čo jej spôsobuje bolesť a utrpenie. Celá bytosť ženy je uspôsobená na materstvo. Popierať to takým spôsobom, že sa bude zasahovať do jej biologického rytmu s tým zámerom, aby sa v nej mohlo potlačiť to všetko, čo ju robí znevýhodnenú pred mužom, znamená, že ju mrzačí do samého podvedomia a spôsobuje jej neplodnosť. Pretože žena bola stvorená Bohom od ktorého dostala dar – stať sa matkou telom i dušou. Ak sa žena nestane fyzickou matkou z toho dôvodu, že si nemohla nájsť muža, môže sa stať duchovnou matkou, čo je omnoho vzácnejšie ako zostať navždy „starou dievkou“. Žena, ktorá objaví v sebe duchovné materstvo nájde v Bohu svojho ženícha, stane sa dcérou Otca, manželkou Krista a duchovnou matkou, ktorá svojím životom presahuje fyzické materstvo.[6]
„Nech je prekliata zem pre teba, s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. (Gn 3,17), hovorí Boh Adamovi. Muž bez práce nie je naplno mužom, totiž keď pracuje, znovu si podrobuje zem a prírodné sily, a tak má spoluúčasť na Božom stvorení. Tu nachádza svoje plné rozvinutie a dôstojnosť, objavuje sám seba, a aj druhí spoznávajú, kým on je.[7] Muž sa musí cítiť sociálne uznaný a práca v jeho živote zaujíma prvoradé miesto. U muža sú obdobia práce a odpočinku dlhšie ako u ženy. Keď sa naplno odovzdá práci, ťažšie sa zastavuje. Takisto ťažšie znáša prerušenie odpočinku. U ženy sú obdobia práce a odpočinku kratšie. Tento rozdiel v životnom rytme vysvetľuje príčinu, pre ktorú si muž vybíja energiu v prácach vyžadujúcich väčšie napätie (dlhý výlet do hôr, poľovnícka alebo vojenská činnosť), zatiaľ čo ženám sa darí v prácach, v ktorých niekto neustále prekáža (telefonická spojovateľka, prijímanie hostí atď.)[8]
Každá práca, nech by bola akákoľvek má svoju hodnotu. Hoci spoločnosť sa na prácu môže pozerať inakšie – podľa toho, kto koľko vyprodukuje – ,moju hodnotu mi nedáva moja práca, ale moju hodnotu mi dáva to, že som Božie dieťa a tým aj moja práca nadobúda dôstojnosť. Nech by bola akákoľvek. Práca nie je prekliatím, ale tým, že Boh pracoval – tvoril svet – nám ukazuje, že aj naša práca má posvätný charakter, aby sme ňou dotvárali svet, aby sme sa ňou posväcovali a aby nás práca vychovávala a samých pretvárala.[9]
Vzťah muža a ženy odzrkadľuje v sebe a medzi sebou lásku akou nás miluje Boh. Boh sa v nás vidí, stvoril nás na svoj obraz a podobu a vzájomná láska ukazuje čosi z tej lásky, akou nás miluje Boh sám.
[1] Porov. BERMEJO, C. J.: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo 2012, s. 90- 92.
[2] Porov. Komentáre k Starému Zákonu, Genezis .I. zväzok. red. DUBOVSKÝ, P., Trnava : Dobrá kniha 2008, s. 139 – 143.
[3] HAHN, S.: Otec, čo plní sľuby. Redemptoristi – Slovo medzi nami 2008, s. 54 – 55.
[4] Porov. DESCOUVEMONT, P.: Przewodnik po trudościach życia małżeńskiego. Kraków 2000, s. 12 – 14.
[5] Porov. CROISSANT, J.: Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca. Bratislava : Serafín 1994, s. 103.
[6] Porov. tamže, s. 103 – 104.
[7] Tamže, s. 112.
[8] Porov. DESCOUVEMONT, P. cit. d. s. 326 – 327.
[9] Porov. HAHN, S. cit. d. s. 48 – 49.