Abrahám a Agar – príbeh o Božej láske
(o.Rudolf)

Bol raz jeden pastier. Mal 100 oviec. Každá z oviec mala svoje číslo. Mal aj ovečku s číslom 72. To číslo mala každá ovca napísané na chrbte, aby mal pastier menej práce pri počítaní oviec, ktoré sa mu vracali do košiara. Raz si táto ovca s číslom 72 povedala: „Som číslo 72. Znamená to, že keď sa stádo hýbe, nepatrím ani medzi tie prvé ani medzi tie posledné. Som utopená v absolútnej priemernosti. V skutočnosti som nikto. Využívajú ma ako ostané ovečky. Som dobrá na vlnu, mlieko, na jahniatka a slúžim len na to aby som produkovala. Mám rovnakú cenu ako kôl v plote a nikto, vôbec nikto si ma nevšíma.“ Preto sa milá ovečka rozhodla opustiť stádo. Odišla v noci. Poskakovala si, pila vodu tam kde chcela, z priezračného prameňa, odpočívala si kde chcela a koľko len chcela. Pomyslela si: vlna, jahniatko, mlieko, to všetko je teraz len moje! Konečne existujem! Zrazu v diaľke zacítila čísi pohľad. Bol to vlk. Schovala sa medzi skaly s nádejou, že tam ju vlk nenájde. Cítila ako sa dravec približuje, ale naša milá ovečka sa v tých skalách zakliesnila. Cítila, že jej koniec sa blíži no nevedela sa s tým stotožniť. Zrazu pocítila čiesi ruky, ktoré ju obopínali. Bol to pastier, jej pastier, ktorý sa ju rozhodol hľadať. Ovcu s číslom 72. Vzal ju na ramená so slovami: „Vráťme sa domov, chýbala si mi, číslo 72.“[1]

Ak by sme stránky Starého zákona sledovali iba ako historickú knihu, alebo knihu poučných príbehov, tak by sme sa mohli skôr pohoršiť alebo znechutiť nad osudmi ľudí. Násilie, vojny, zrada, nevera, nenávisť, intrigy, ľudská slabosť.[2] Nadovšetko však, sú to príbehy o neskutočnej Božej láske akú zakúšajú muži a ženy. Nie sú o ideálnych mužoch a ideálnych ženách, ale o mužoch a ženách, ktorí vo svojom živote stretli Boha a toto stretnutie ich ovplyvnilo do takej miery, že mali v sebe neskutočnú túžbu zmeniť sa. Jednou z nich bola Agar, egyptská otrokyňa.
Jej príbeh je o tom, aký vzťah mala Agar k Abrahámovi a k jeho legitímnej žene Sáre; ale aj o prehrávajúcej a premoženej žene, nad ktorou bdie Boh Abraháma a premieňa jej život. Je to príbeh o Božej láske, akú zakúsila Agar, žena Božej lásky, vo svojom vlastnom živote. Môže to byť príbeh aj o nás.

Kto bola Agar?
Skúsme si v skratke zopakovať, kto bol Abrahám. Abrahám pochádzal z Chaldejského Uru, putoval do Haranu, kde sa osobne stretol s Bohom, keď mu Boh kázal, aby sa vzdal svojho teplého miestečka, svojej práce, aby išiel tam, kam mu Boh prikázal ísť. Chaldejský Ur bol za čias Abraháma a jeho otca Táreho starovekým Las Vegas, mestom, ktoré sa pýšilo svojou slávou a bohatstvom. Abrahám bol bohatým človekom. Boh mu však hovorí, aby opustil Haran, mesto do ktorého prišiel so svojím otcom Tárem, synovcom Lótom a svojou ženou Sárou, ktorá bola neplodná a odišiel do krajiny, ktorú nepoznal a v ktorej predtým nikdy v živote nebol. Do Kanaánu. „Tu Pán povedal Abrahámovi: ´Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním.´“ (Gn 12, 1 – 2) V Kanaáne žil Abrahám 10 rokov a v tejto krajine nastal potom veľký hlad. Preto odchádza do Egypta s celou svojou rodinou, so Sárou, svojou manželkou, so synovcom Lótom a s celým svojím majetkom. V Egypte pobudol nejaký čas. Počas pobytu v Egypte sa stala jedna vec, ktorá ovplyvnila život Agar. Abrahámova žena Sára bola veľmi pekná a zapáčila sa egyptskému kráľovi. Preto Abrahám klamal, keď sa ho pýtali na jeho ženu Sáru, a povedal, že je to jeho sestra, a preto ho nezabili. Sáru zobrali na dvor faraóna a s Abrahámom zaobchádzali veľmi dobre. Boh však postihol faraóna chorobou – morom – a to spôsobilo, že Abrahám musel odísť so všetkým svojím bohatstvom, ktoré nadobudol v Egypte. Tam nadobudol aj Agar – slúžku jeho ženy Sáry a svoju  vedľajšiu ženu. Sára bola neplodná. Agar podľa vtedajších zákonov patrila aj Abrahámovi; splodila mu syna, ktorý však podľa zákona bol Sáriným synom. Začala Sáru za to nenávidieť a Sára ju začala obviňovať a hľadala rôzne príležitosti, len aby sa jej zbavila. Intrigy z jednej i z druhej strany. Chudák Abrahám! Čo mal robiť? Chcel mať svätý pokoj.[3] Mal rád svojho syna Izmaela – z Agar, ale aj Sáru. Napätie dospelo k tomu, že Sára svoju slúžku vyhnala aj s jej synom Izmaelom. Vyhnala ju na púšť, kde sa jej ukázal anjel a kázal jej, aby sa vrátila ku svojej panej, lebo Boh mal s ňou svoj plán. „Jedným zo znakov zla je snaha zvaliť svoju chybu na iného. Keďže nemôžeme alebo nechceme vzdorovať vlastnému hriechu, zbavujeme sa ho tak, že obviňujeme a odsudzujeme iných.“[4]

Po istom čase sa narodil Izák – sľúbený syn Abraháma a Sáry. Izmael sa vysmieval svojmu nevlastnému bratovi Izákovi. Sára to už nevydržala a žiadala Abraháma, aby ju vyhnal. Bolo mu to proti srsti – veď aj on je jeho syn! Boh mu ale hovorí, aby ju prepustil, lebo z jej a jeho syna urobí veľký a početný národ.

Minule sme hovorili o prvom manželskom páre, o Adamovi a Eve a o tom, aké vlastnosti by mala mať pravá láska medzi mužom a ženou. Z uvedeného príbehu o Agar sa dá vyčítať aj to, ako sa k sebe môžu muž a žena správať a čo narúša ich lásku. Ide o tzv. „karikatúry lásky“.
Domýšľavá láska je taká láska, ktorá charakterizuje tých, čo dospievajú. Tínedžeri. V dnešnej dobe sú takí dospelí – vekom – , ktorí sa správajú tak ako by ešte nevyrástli z obdobia dospievania, alebo nikdy z neho nevyrastú. Muži sa správajú ako tí, ktorí chcú prekonať sami seba a dokázať kolegom, že sú schopní pritiahnuť pozornosť žien, ktoré stretávajú. Naopak, ženy sa tešia a bavia sa z toho, že si ich ktosi všimne. Bohužiaľ, aj dnešní muži sú takí, čo zostanú večnými Don Juanami a ženy bábikami Barbie!
Inou karikatúrou lásky je žiadostivá láska, akási náhrada za lásku, ktorá nielenže nerozmýšľa ale aj ochudobňuje svoje srdce a srdce druhého. Takýto druh lásky, aký sa vyskytuje u manželov sa sústreďuje výlučne na sexuálny pôžitok, ktorý ochudobňuje spoločenstvo dvoch osôb, kde z jednej strany sa stáva tovar a z druhej strany konzument. Láska v pravom slova zmysle tu nie je prítomná pretože sa podobá akémusi psychickému druhu znásilňovania. Toto sa stáva tam, kde sa jeden druhému dávajú bez citu, ktorý by mal byť ako prvý vo vzájomnom oddaní sa a mal by ho aj sprevádzať.
Láska, ktorá zotročuje je ďalšou karikatúrou a pri nej manželia zabúdajú na to, že to už nebude také ako to bolo počas prvých stretnutí; stále chcú vytvoriť ideálny pár, zdieľať rovnaké myšlienky, rovnaké túžby a ideály. Ak sa takéhoto „putovania“ do minulosti nezbavia, môže to znamenať veľký problém a niekedy môže byť aj neskoro.
Inou karikatúrou je tyranská láska. Je pravdou, že muži a ženy sa voči sebe správajú ako ozajstní tyrani. Muži voči ženám a ženy voči mužom. Tyrania mužov spočíva v tom, že ženy využívajú na všetko. Naopak ženy sa správajú ako: finančníčka – núti muža, aby pracoval čo najdlhšie, veľa zarábal a tak sa stane, že muž zanechá úlohy, ktoré boli podstatné; celebrita (pyšná) – stále vyhľadáva situácie, ktoré by jej zabezpečili extra miesto v spoločnosti, povzbudzuje muža, aby robil všetko možné, čo by z nej urobili hviezdu a nakoniec je to špekulantka, ktorá drží muža nakrátko – pod papučou. Inými prejavmi tejto karikatúry sú napr. postoj poľného koníka, pávice, tigrice, alebo modlivky – ktorá muža zdusí za všetko.[5]

Čo nám hovorí príbeh o Agar?
Boh stojí v prvom rade na strane slabých – Agar. Príbeh o Agar nám chce ukázať, aký postoj zaujíma Boh voči človeku: je to postoj osobitnej lásky – Boh každého miluje osobne, ako jednotlivca: Abraháma, Sáru, Agar, Izmaela, Izáka, bez rozdielu na príslušnosť, rod, národ, rasu či náboženstvo; a postoj všeobecnej lásky – Božia láska sa rozprestiera nad všetkými bez rozdielu a bez preferencií, bez predností: nie preto, že ten je taký, ona je lepšia a múdrejšia, toho alebo onoho má Boh radšej a viac ako mňa.[6] Ale Boh miluje každého jedného z nás takou láskou, akú si ani nevieme predstaviť. Miluje nás tak, že nám dal svojho jediného Syna, a vydal ho za nás všetkých, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby sme mali večný život. (porov. Jn 3, 16n) Boh miluje bez rozdielu, miluje každého z nás osobitne. Každý jeden z nás je v Božích očiach jedinečný; prijíma nás takých, akí sme. Boh Abraháma, Izraela, Jakuba je ten istý aj pre Agar či Izmaela. „Boh sa ponížil voči človeku až do takej miery, že sa poľudštil. A viacej už ani dať nemohol. Mohol ísť ešte ďalej vo svojom priblížení sa človeku? Zdá sa, že išiel tak ďaleko, ako to len bolo možné. V istom zmysle Boh zašiel priďaleko. Práve preto, že Ježiš nazýval Boha svojím Otcom, pretože ho otvorene zjavoval v sebe samom, nemohol nevzbudzovať dojem, že je to príliš… Človek už nie je schopný znášať takúto blízkosť a začína protestovať. Z jedného hľadiska je teda správne hovoriť, že Boh až príliš odhalil človeku svoju božskosť, a to, čo je jeho intímny život; odhalil sa vo svojom vlastnom tajomstve. Nedbal na skutočnosť, že takéto odhalenie by ho mohlo v očiach človeka zhodiť, pretože človek nedokáže zniesť nadmieru Tajomstva. (…) Prečo to však musí byť potvrdené jeho smrťou a zmŕtvychvstaním?“[7]

Preto sme pre neho jedineční a v jeho očiach krásni a vzácni!
Odrážame sa v očiach druhých a máme chuť povedať: Nie som schopná, schopný, nie som hodná, hodný, nie som dobrá, dobrý“. Boh nám však odpovedá: „Ja ťa mám rád takého, aký si, a práve teba dnes volám, práve teba s tvojimi ranami, s tvojou krehkosťou, s tvojou nevernosťou. Urob si preto čas, aby si počúval Boha. Sadni si hoci aj pod strom, ako tá mladá žena Agar a budeš počuť: „Ty si moja milovaná dcéra, milovaný syn a ja ťa nikdy neopustím.“[8]