Mojžiš – povolaný Bohom
(o.Rudolf)

„Bol raz jeden muž, ktorý sa pýšil tým, že je najporiadnejším človekom na svete. Nikdy nič nenechal na náhodu. Keď ráno vstával, nevyhnutnosť nájsť si rozhádzané šaty ho ťažila natoľko, že večer, prv než zaspal, ho ľakala už len myšlienka na to, že to bude musieť urobiť. Raz večer napokon pozbieral odvahu, vzal papier a poznačil si, kde nechal každý jeden kus svojho oblečenia. Ráno sa zobudil spokojný, zobral do ruky papier a čítal: „Čiapka sa nachádza tam.” A tak ju našiel. „Nohavice sú položené tam.” Tiež ich našiel. A tak ďalej, až kým nebol celkom oblečený. V tej chvíli v ňom skrsla myšlienka: „No dobre, ale kde som ja?’ Hľadal, hľadal, ale nenašiel sa.“[1]

Toto je ponaučenie pre mnohých ľudí. Vedia, čo si majú obliecť ako sa obracať ako pracovať ako vystupovať’ pred ostatnými, ale ignorujú vlastnú totožnosť. Nevedia o sebe nič a vôbec sa nepoznajú, a tak nevedomky prežijú aj svoj život bez toho, aby si všimli seba samých, ostatných, prírodu. Žijú tak, ako to príde.

Týka sa to aj povolania. Pápež Ján Pavol II. napísal vo svojom liste Christifideles laici, adresovanom predovšetkým laikom: „Každý je povolaný svojím menom, v jedinečnosti a neopakovateľnosti svojich osobných dejín prispieť vlastným prínosom pre príchod Božieho Kráľovstva. Žiaden talent, ani ten najmenší, nemôže sa ukryť a zostať nepoužitým (porov. Mt 25, 24 –27).“ (ChL 56)

Práve tieto slová vystihujú osobu Mojžiša. Božie slovo hovorí o ňom ako o mužovi pokory a činu. Jeho otec Amram a matka Jochabed pochádzali z Léviho kmeňa. Po smrti faraóna, ktorý mal veľkú priazeň pre Izrael, prišiel nový kráľ, ktorý Izrael nepoznal a začal ho zotročovať. Hovorí nám o tom kniha Exodus 2. My sa však zameriame na Exodus 3, kde sa hovorí o povolaní Mojžiša už ako dospelého muža. Po incidente, ktorý sa odohral v Egypte, potom, ako Mojžiš zabil Egypťana a na druhý deň sa zastal svojho súkmeňovca, musí utekať do krajiny Madián. Po 40. rokoch práce, keď Mojžiš žil v krajine Gošem, kde pásol ovce u madiánskeho kňaza Jetra, Boh prehovoril k Mojžišovi na púšti v horiacom tŕňovom kríku. Boh oslovil Mojžiša jeho vlastným menom: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ I hovoril mu: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Boh povoláva Mojžiša po 40. rokoch ťažkej a monotónnej práce; počas každodennej práce. Povolaný zakúsil Božie volanie, Boh ho volá jeho menom – osobne – počas práce a v práci.

Boh ďalej hovorí: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov a vyviedol ho z tej krajiny do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom…“

Boh vystupuje z mlčania a povoláva pastiera oviec pre svoj ľud. Mojžiš hovorí: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a vyviedol Izraelitov z Egypta?!“ Mám ísť k faraónovi, veď som zbeh a je vydaný na mňa zatykač?! Boh odpovedá: „Ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu.“

Pokračuje dialóg Mojžiša s Bohom. Dobre, a keď sa ma budú pýtať, kto ma poslal? Boh odpovedá: „Povedz im, že Ja – Som ma poslal k vám.“ Mojžiš sa aj tak zdráha. Veď ja mám nemotorné ústa a ťarbavý jazyk. Len choď, ja budem s tvojimi ústami a poučím ťa, čo máš hovoriť!“ Povolanie Mojžiša na proroka je Božou iniciatívou. Pochádza od Boha. Boh uchváti človeka, ktorý na to nie je vôbec pripravený. To, že sa Mojžiš vzpiera, je znak, že si to nenamýšľa, ani to nie je výplod alebo výmysel jeho fantázie. Boh križuje moje – Mojžišove – vlastné plány (o tom, že sa bude ďalej venovať rodine, svojej práci). Povoláva na púšti, aby z nej vyšiel do Egypta. Boh nepovoláva Mojžiša pre neho samého, ale povoláva ho, aby vyslobodil Izrael. Nie je povolaný do ticha a samoty, ale je doslova „vytiahnutý“ z púšte (porov. vytiahnutý z vody – Mošéh) a poslaný do sveta a na verejnosť. Musí sa miešať do politiky, do verejného života, hovoriť s veľkými sveta, obhajovať práva menšín a utláčaných, slabších. Boh nepovoláva niekoho kvôli jeho titulu, je mu jedno, či ho má, alebo nemá. Mojžiš bol zbeh, nebol povolaný ani kvôli bohatstvu, alebo pre lepšie spoločenské postavenie či kariéru.[2] Boh ho povoláva; aby robil to, čo mu káže.

Povolanie od Boha si vyžaduje určité kroky. Spomeňme aspoň niektoré:
1. Volanie sa dotýka nášho najhlbšieho vnútra. Zmení človeka zvnútra i zvonku a preniká jeho plány. Kto je povolaný Bohom, už nepatrí sebe samému. Postupne bude vidieť, ako sa mení jeho životný štýl a hodnotenie vecí. To znamená, že Božie volanie nás robí inými a niekedy nás premení na zvláštnych pre tých, ktorí nám boli najbližší.
2. Cieľom Božieho volania nie sme my sami, a ani zmena, čo sa v nás odohráva. Cieľom je poslanie, kvôli ktorému nás Boh volá. Boh vždy volá kvôli nejakému poslaniu, kvôli niečomu. A preto otázkou, ktorá nám pomôže pri rozhodovaní, nie je: „Prečo?“, ale „Kvôli čomu?“ Povolanie nie je pre mňa, aby som sa ja mohol realizovať a byť šťastnejší, ale je to hlavne pre druhých ľudí.
3. Božie povolanie prebúdza túžbu odpovedať naň. Ale zároveň vyvoláva spurné námietky v tých, ktorí toto povolanie prijímajú. Vyzerá to ako protirečenie, ale toto sa naozaj odohráva. Na jednej strane sa povolaní nadchnú veľkou túžbou slúžiť Božiemu plánu. Ale zároveň sa v nich objavia aj veľké námietky alebo až odpor. Nadchneme sa Božím plánom, ale zároveň pochopíme, čo znamená dať sa do služby Pánovi. Vznikne v nás vtedy množstvo námietok. Vo všeobecnosti sú dobré, pretože nikto nie je schopný odpovedať na to, čo Boh od nás žiada, keď nás volá. Niekedy sa tieto námietky zmenia na zamietnutie (príbeh bohatého mladíka). V iných prípadoch, ako v prípade Mojžiša alebo Jeremiáša, to vyvolá vnútorný boj a vedie to povolaného k tomu, aby zažil skúsenosť zvádzania Bohom (zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť).
4. Keď Boh volá, nikdy nezabudne na poslanie a ani na ľudí, ktorým ho zveril. Pán sľúbil Mojžišovi pomoc, aby nezaváhal pred faraónom. Po zažití vlastnej slabosti a sily Pána, ktorá v ňom pôsobí, povolaný dospeje k istote, že Boh mu dá silu viesť taký životný štýl, aby mohol splniť svoje poslanie.

Toto všetko sa odohralo v živote Mojžiša a odohráva sa aj v našom živote.

Kresťan má byť tak isto ako Mojžiš vytiahnutý z kontextu života. Má byť Mojžišom žijúcim na púšti, ktorého oslovil Boh počas denných prác – choď, si poslaný, maj záujem o iných. „Svet potrebuje svedkov viery viac ako učiteľov,“ povedal pápež Pavol VI. Ale tí svedkovia sú zároveň aj učiteľmi.

[1] FERRERO. B.: Hviezdy vidno v noci. Bratislava : Don Bosco 2013, s. 41.
[2] Porov. KOPPOVÁ. J.: Izraelští proroci. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství 2001, s. 25 – 26.