„Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5,9)
o.Rudolf

„Malebné pohorie plné ľadovcov, poprepletané bystrinami, vďaka ktorým bolo takmer nedobytné, tvorilo hranicu medzi krajinami dvoch národov. Boli to príbuzné národy, ktoré si boli takmer vo všetkom podobné, a preto sa ustavične hádali. Zúrivo medzi sebou súperili vo všetkých oblastiach – od ekonomiky cez diplomaciu až po šport. Zanedlho sa schyľovalo k vojne. Velitelia oboch armád vyslali zvedov, aby zistili, ako by bolo najľahšie vniknúť na nepriateľské územie. Poslovia sa vrátili a na oboch stranách hlásili to isté. „ Na hranici je len jediné miesto, kde by to bolo možné.” Generáli na oboch stranách sa spokojne usmiali a zabodli prst do mapy. „ Takže tu zaútočíme s naším obrneným vojskom ! ” Už sa tešili na rachot bojovej výzbroje, na paľbu diel, rýchle víťazstvo, slávu a medaily. Vyzvedači oboch strán však akoby boli v rozpakoch. „ Práve na tom mieste býva v malom domčeku jeden pracovitý sedliak so svojou ženou, ktorá je neobyčajne láskavá. Majú sa veľmi radi, majú jedno dieťa a ľudia hovoria, že je to najšťastnejšia rodina na svete. Keby sme prešli cez ich gazdovstvo a utáborili sa v ich blízkosti, určite by sme ich šťastie zničili.” Na tvárach generálov vyhasol úsmev. Boli zmätení a mlčali. „ Nesmieme začať túto vojnu,” padlo jednohlasné rozhodnutie na jednej i druhej strane hranice. Napokon vojnu nikto nevyhlásil.

Na svete je jediné miesto, ktoré dokáže zabrániť každej vojne, násiliu či agresivite. Je uprostred tvojho srdca.“ [1]

Zvláštnosťou blahoslavenstva o šíriteľoch pokoja je to, že ono nám nehovorí akými máme byť, ale čo máme robiť. Evanjelista Matúš používa grécke slovo eirenopoioi –tí, čo vytvárajú pokoj.[2]

Gréci si vysvetľovali pokoj inak ako Židia, lebo nikdy nežili v otroctve. Pojem pokoja pre Grékov predstavoval usporiadaný štát, v ktorom niet konfliktov a kde tí, čo sa správajú nevhodne, rýchlo dostanú zaslúženú príučku. Židia, aj Ježiš, používali slovo pokoj – šalom – ako pozdrav vtedy, keď sa hovorilo o skutočnom pokoji. Židia mali radi toto slovo a často ho používali vo svojich modlitbách.

„ Nech ti Pán dá svoj pokoj “, alebo „ Pokoj s tebou.“ Podľa židovskej Biblie pokoj znamenal nielen koniec sporov s ostatnými, ale najmä zdravé vzťahy s Bohom, s rodinou a s priateľmi.[3] Šalom je viac ako pokoj, je to blahobyt, odpočinok, istota, úspech, sláva.[4]

Čo hovorí Ježiš o pokoji? Keď čítame evanjeliá, zdá sa nám, že sú to slová plné protikladov. Ježiš hovorí: „ Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj, ale rozdelenie.“ (Lk 12, 51) Ježiš prišiel zrušiť falošný pokoj a falošnú jednotu, ktorá slúžila skôr na ukolísanie ľudského svedomia a privádzala človeka do záhuby. Pokoj, mier, aký priniesol Ježiš je taký, ktorý privádza človeka k večnému životu.[5] Ježiš sám upozorňoval svojich učeníkov, aby boli nositeľmi pokoja a aby sa vedeli ovládať, ak by ich niekde s evanjeliom neprijali. (porov. Mt 10, 11-16)

Sami vieme, že čím viac sa snažíme o pokoj, tým viac vystupujú proti nášmu úsiliu nadobudnúť pokoj všetky naše „ proti “, ktoré sú spojené s prvotným hriechom. Sv. Pavol ich vymenoval v jednom zo svojich listov: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. (porov. Gal 5, 19 -21)

„ Pokoj nie je cieľom, a ani vojna. Získavajú na hodnote až v závislosti od seba. Pokoj sa získava vďaka vojne.“[6]

Človek, ktorý stvoril vojnu, si musí uvedomiť, že vojna sa začína najprv v ľudskom srdci. Vojna je duchovný problém. Začína sa vtedy, keď sa jednotlivec postaví so svojou vôľou proti vôli toho druhého.

Snažme sa zo všetkých síl o nadobudnutie pokoja, ale najprv v srdci, lebo srdce má byť miestom pokoja. Pokojný človek je človek s veľkým srdcom. Je v prvom rade zharmonizovaný a s vnútornou pohodou. Pohodu ducha získava vtedy, keď našiel a vlastní cieľ, pre ktorý sa dá žiť. Hľadá najvyššie dobro. Harmónia sa prejavuje tak, že má ustálený rebríček hodnôt, spočívajúci v tom, že menšie hodnoty sú podriadené vyšším hodnotám; tomu, čo je ušľachtilé a čo mu pomáha stávať sa čoraz viac človekom. Naopak, človek, ktorému chýba pokoj, je často závistlivý. Neustále zápasí o prežitie, chorobne zápasí o „ priazeň “, o dobro, ktoré aj tak nedosiahne. Taký človek sa snaží iného pokoriť, ponížiť, pohŕda ním, teší sa z jeho nedostatkov. To všetko je ovocím jeho ducha a jeho „ vnútorného života “. Inokedy je to strach, ktorý sa charakterizuje ako útek, blúdenie. Človek, ktorý sa bojí o svoje hniezdo, stáva sa nespokojným, egoistom. Alebo nedôvera. Nedôverčivý človek vidí v každom slove zlo, v každom skutku to, čím v skutočnosti nie je. Nevidí pravdu. Stáva sa neistým. Toto všetko nám robí neporiadok v duchovnom živote. Ak sa chceme stať ľuďmi prinášajúcimi pokoj, musíme zabudnúť na závisť, strach a nedôveru.

Prvým darom Ježiša Krista, aký dal učeníkom po svojom zmŕtvychvstaní je dar pokoja a sviatosti zmierenia: „ Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ (Jn 20, 21) „ A to platí v prvom rade v malých veciach. Začína sa to tým základným rozhodnutím, o ktoré v Božom mene oduševnene prosí apoštol Pavol: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! (2 Kor 5, 20) Iba človek zmierený s Bohom môže byť zmierený a žiť v harmónii aj sám so sebou, a iba človek zmierený s Bohom a sám so sebou môže prinášať do prostredia okolo seba i do celého sveta pokoj.“[7] Pravý pokoj dosiahneme vtedy, keď sa zmierime s Bohom vo sviatosti zmierenia. Ako je to s naším prístupom k tejto sviatosti? Sviatosť zmierenia má 5 podmienok: spytovanie svedomia, ľútosť, vyznanie hriechov, zadosťučinenie, predsavzatie. Dôvody spovede môžeme zhrnúť do dvoch: egocentrický a teocentrický. V prvom sa zameriavame na seba a často sa na spoveď pozeráme a prijímame ju ako pilulku pre každý prípad. Po spovedi odchádzame s istou radosťou a pokojom, ale stále to nie je ono. Stále tam niečo chýba. Stále sa zaoberáme zlom, ktoré sme v spovednici nechali. (postoj Judáša – on splnil všetky podmienky dobrej spovede, ale neuveril, že mu Ježiš môže odpustiť.)

Druhý postoj spočíva v tom, že aj keď máme hriechy, pozeráme sa na ne ako na východisko, vďaka ktorým môžeme zakúsiť Božie milosrdenstvo. Vchádzame do spovednice preto, lebo sme zhrešili, ale hlavne preto, že sme zranili Ježiša a chceme znovu obnoviť svoje priateľstvo s ním a tak mu spôsobíme radosť ! (postoj Petra) [8]

Sv. Augustín spojil toto blahoslavenstvo s darom múdrosti. Múdrosť v Starom zákone charakterizuje a zosobňuje najvyššia Múdrosť – Boh. Dar múdrosti je spojený s blahoslavenstvom, lebo ako spomína Augustín, blahoslavení tí, čo šíria pokoj, sú to tí, v „ ktorých je všetko podriadené ľudskému duchu, lebo on – ľudský duch, je podriadený Bohu. Práve tento dar je darom, ktorý uspôsobuje ľudský rozum na to, aby za všetkých okolností rozoznával naše pravé dobro a volil primerané prostriedky na jeho vykonanie.“[9]

Múdrosť je prameňom šťastia, je prameňom blaženosti, pomocou nej sa človek stáva blaženým. Múdrosť je prameňom vnútorného pokoja.

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia, vieru tým, čo pochybujú, nádej tým, čo si zúfajú, svetlo tým, čo tápu v tmách, radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia, len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu. Amen. (modlitba, ktorá sa pripisuje sv. Františkovi z Assisi)