„Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ (Mt 5,4)
(o. Rudolf)

Predavač s vodou vykonával každé ráno rovnaký rituál – na rameno si položil žrď a na každý koniec pripevnil džbán. Potom išiel k rieke, džbány naplnil vodou a doniesol ich zákazníkom do mesta. Jeden zo džbánov mal však veľa trhlín a strácal množstvo vody. Druhý bol nový a veľmi pyšný na svoju prácu, lebo jeho majiteľ získaval z predaja vody, ktorú nosil, mnoho peňazí. Po určitom čase začal mať popraskaný džbán komplexy a cítil sa pred druhým menejcenný. A tak sa raz rozhodol prehovoriť s majiteľom. Navrhol mu, aby ho odložil, keď mu už takmer neslúži. „Vieš,” povedal mu veľmi smutne, „som si vedomý svojich obmedzení. Veľmi dobre viem, že kvôli mne prichádzaš o veľa peňazí. Som samá trhlina a kým prídeme do mesta, som už poloprázdny. Nedá sa nič robiť. Odpusť mi, prosím, moju slabosť. Kúp nový džbán, ktorý odvedie lepšiu prácu, a mňa odlož pri ceste. Už ti neslúžim…” „Dobre,” povedal majiteľ, „no zajtra sa o tom ešte v pokoji porozprávame.” Na druhý deň sa cestou k rieke predavač otočil k popraskanému džbánu a povedal: „Pozri sa pozorne na okraj cesty a povedz mi, čo vidíš.” „Nikdy som si to nevšimol,” odpovedal popraskaný džbán, „no až teraz vidím, že okraj cesty je zarastený kvetinami. To je krása!” „Tak vidíš, milovaný džbánik,” odpovedal predavač s úsmevom, „okraje cesty sú krásne ako záhrada a je to vďaka tebe, pretože ich zavlažuješ každý deň cestou od rieky. Už dávno som si všimol, že strácaš veľa vody, preto som nakúpil semienka kvetín každého druhu a popri ceste k rieke som ich pozdĺž okraja zasial. Na spiatočnej ceste, bez toho, aby si to tušil alebo si si to prial, si moju sadbu polial. Každý deň sa tak vďaka tvojim trhlinám prebudilo mnoho semien, otvorili sa púčiky a ja ich môžem odtrhnúť, zviazať do kytice a ponúknuť Stvoriteľovi.” A ten dobrý muž sa sklonil a začal vyberať najkrajšie kvetiny, ktoré v ten deň vyrástli, aby ich ponúkol Tvorcovi všetkého. Tentoraz džbán pokropil cestu ešte lepšie – vodou z trhlín a tiež slzami vďačnosti.[1]

Všetci sme plní rán, všetci sme popraskaní ale keď chceme, Boh vie z našich nedokonalostí urobiť divy.“[2]

Chcem sa ešte v krátkosti vrátiť k minulému blahoslavenstvu: o tých, čo budú šíriteľmi pokoja. Spomínali sme dva postoje v našom prijímaní sviatosti zmierenia: postoj Judáša a postoj Petra. Dnes počúvame, že Ježiš blahoslaví plačúcich. S týmto blahoslavenstvom sa spája smútok, ktorý môžeme priradiť Judášovi a Petrovi. Prvý smútok – Judášov – je taký, ktorý stratil nádej; taký typ smútku, ktorý neverí v pravdu a preto rozkladá človeka zvnútra. Druhý – Petrov – je typ smútku, ktorý je výsledkom otrasu s pravdou a privádza človeka k obráteniu; uzdravuje ho a nanovo učí človeka dúfať a milovať.[3] Ježiš teda povyšuje plačúcich na blahoslavených: blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. O akých ľudí tu ide? Má Ježiš zámer vyhlasovať za šťastných takých, ktorí plačú, ktorí smútia? Je možné, aby mohol byť ten, o ktorom hovorí Ježiš ako o plačúcom, blahoslavený? Človek bol stvorený ako bytosť emocionálna, nie je robot, ani nejaký bezduchý tvor, ktorý nedokáže plakať. Studené a chladné srdce sú tiež následkom prvotného hriechu. Dnešná spoločnosť v nás chce stvoriť bytosti, ktoré majú byť bez pocitov. Chce, aby sme klamali naše pocity. Byť emotívny v dnešnej spoločnosti je spojené s určitým rizikom a spoločnosť takého jedinca nemusí prijímať, alebo na druhej strane umelo udržiava emocionálny svet pomocou reklám a usmiatych tvárí. Robí z človeka pajáca, šaša. Emocionálnosť človeka však neznamená, že musím vždy a všade a za každú cenu, za každých okolností prejaviť svoje emócie, svoje pocity. Dôležité je bdieť nad nimi; musí sa zachovať istá disciplína. Ak sa stane, že nedokážem byť disciplinovaný vo svojich  citových prejavoch a emóciách, prejaví sa to v nasledovných extrémoch: závislosť mojich emócií od podnetov. Prestaneme reagovať na to, čo je dôležité; naše emócie si nás podriadia, a my sa musíme na ne sústreďovať. A to potom vedie k melanchólii, alebo sa stáva, že človek sa stane tvorom so „studeným srdcom“, neschopným pocítiť žiadne utrpenie, a nekontroluje sám seba. „Ježiš nepovedal, že šťastní sú tí, ktorí sú nešťastní. Nie sú to iba tí, ktorí svoj žiaľ a zármutok vyjadrujú otvorene slzami, ale všetci, ktorí akýmkoľvek spôsobom skusujú bolesť, zármutok či žiaľ. Toto blahoslavenstvo hovorí viac o utrpení ako o smrti. Pretože viacej sa bojíme utrpenia. Toho, čo sa najviac bojíme sa môže pre človeka stať požehnaním. Môže sa stať darom; toho, kto dáva a toho, kto prijíma ale aj slobodné rozhodnutie ten dar prijať.[4] Blahoslavení plačúci sú tí, čo nedajú svojmu srdcu zatvrdnúť pred bolesťou, pred núdzou druhého; sú to tí, čo neotvoria dušu zlému, ale trpia pod jeho mocou a takto dávajú právo pravde a Bohu a takýmto spôsobom otvárajú okná sveta, aby doň preniklo svetlo. Ich smútok sa prejavuje v tom, že sa nechcú prispôsobiť zlu, ktoré je okolo nich, je to ich druh istého odporu voči tomu, čo robia „všetci“ a čo sa im nanucuje ako model správania: „vždy tak bolo, tak prečo by sa to malo meniť?!“ Svet takýto druh odporu neznáša, pretože si vyžaduje spoluprácu. Je to istý druh smútku nad tým, že ktosi má otupené svedomie a takýmto postojom, skôr obžalúva ich spôsob správania, ich životný štýl.[5] Taký človek trpí a smúti nad tým, že ktosi si myslí, že je správne zabíjať „v mene Boha“, ničiť ľudské bytosti v lone matky; odmieta akýkoľvek druh zmyselnosti, ktorá degraduje človeka a robí z neho zviera a druh nástroja… Trpí nad tým, že ktosi v mene pravdy a falošných ilúzií rozvracia rodinu a vzťahy; trpí, preto, že ktosi zosmiešňuje matku, ktorá odmieta potrat aj za cenu obrovského utrpenia – telesného, spoločenského, citového; že mladý človek si vyberie radšej trpieť pre Krista a tak zachovať čistotu z lásky ku Kristovi a takto v ňom rastie a buduje sa čnosť a svätosť; ktosi, kto sa dobrovoľne podujme k duchovnej obete vo forme pôstu a almužny… Veď ten kto miluje, trpí. Ukázal nám to Ježiš na kríži. Kresťan dnešnej doby nemá byť trpiteľ. Nermúti sa, lebo má nádej; lebo ten, kto miluje, lásku odovzdáva ďalej.[6] Kresťan dnešnej doby má byť apoštol. A kto je to apoštol? Apoštol je ten, kto miluje Boha a mrzí a bolí ho, že tí okolo neho Ježiša nemilujú alebo nepoznajú.[7] Dnešná spoločnosť, ktorá sa snaží zahnať Boha do kostolov a ktorá hlása heslo: „Carpe diem!“ – uži si dňa, musí kresťana priam vyburcovať k niečomu veľkému. Práve život v spoločnosti je veľkým priestorom pre apoštolát. Hybnou silou, motorom je láska k blížnemu, a nie sebectvo, ktoré hľadá vlastné uspokojenie. Čím bližšie je kresťan k Bohu, tým viac dobra musí vo svojom okolí konať. Toto naše blahoslavenstvo je veľmi úzko zviazané s tým, ktoré hovorí o prenasledovaných. Práve plačúci sa stávajú prenasledovanými pre spravodlivosť. Ale pravda vždy zvíťazila; vždy oslobodzuje. (porov. Jn 8,32) Ak sa toto blahoslavenstvo týka takej veci, akým je utrpenie, tak si musíme uvedomiť, že trpieť pre Krista je normálnou požiadavkou všetkých kresťanov. Netýka sa len supersvätcov. Nemáme prežívať radosť z utrpenia; to by bolo absurdné, ale máme prežívať radosť v utrpení.[8] To neznamená, že sa budem tešiť z utrpenia, ale v duchu viery a lásky som schopný prijímať aj každodenné trápenia dňa: choroba, neresti, temperament, nesympatia, malé umŕtvenie, ktoré môže spríjemniť život ľuďom okolo mňa, prekonávanie náladovosti, príležitostný úsmev, dôslednosť v práci, v škole, v štúdiách, obmedzovanie sa v jedle (maškrty), umŕtvovanie mojej zvedavosti, stráženie zmyslov, ochotné prijatie počasia, nešomranie počas jazdy autobusom, počas hustej premávky…

Ako nás formuje toto blahoslavenstvo? Modeluje v nás dušu – Boh pôsobí v nás, posilňuje lásku – čiže motív ďalej znášať utrpenie- Keď pre niečo veľmi trpíme, viac si to dokážeme vážiť. A nakoniec nás učí múdrosti, ktorá prichádza cez skúsenosť utrpenia.[9] Múdry je ten, čo sa učí na vlastných pádoch a zlyhaniach.

Jedna vec, ktorú môže nesprávne chápať je: kresťanská radosť za každú cenu. Kresťanská radosť je dôležitá, ale aby sme za každú cenu niekoho tešili, keď vidíme, že ten človek je plný rozpakov?… Nesnažíme sa, aby ľudia, ktorí nechcú skryť bolesť, chorobu, ktorí sa dokážu otvorene postaviť tvárou v tvár smrti, neskúšame sa ich zakryť, obaliť všetko nejakým tabu, aké podporuje dnešná spoločnosť? Aby sa nestalo aj našim pričinením, že kresťanská radosť bude iba takou skrytou náhradou za to, čo vidieť v dnešnom svete, v ktorom sa snažia iní všemožne ukryť chorých, starých a slabých.[10] Ako však spoznať pravú radosť? V čom spočíva, aká je podstata radosti, kresťanskej radosti? Sv. Pavol hovorí: „Ustavične sa radujte.“ „Naša radosť sa zakladá na vernosti Bohu, na plnení si svojich povinností a  prijímaní kríža. Odpoveď nám dá Kristus – iba Kristus! Len v ňom dokážeme nájsť pravý zmysel svojho života. On je kľúč.“[11]

Chcem poukázať ešte na jednu udalosť z Evanjelia, ktorá je nám kresťanom veľmi blízka a má veľa spoločného s naším blahoslavenstvom. Je to udalosť, ktorá sa stala v dome farizeja Šimona: k Ježišovi prichádza žena so zlou povesťou, plače a utiera Ježišovi nohy svojimi vlasmi. (porov. Lk 7, 37-50)
„Dnes sa medzi kresťanmi pozerá na slzy s pohŕdaním, akoby sme na ne zabudli, akoby to bola slabosť. Mnohí radšej fňukajú, ako plačú. V duchovnom malomeštiactve, ktorým je poznačených mnoho úsekov nášho katolicizmu, si z „daru sĺz“ začíname robiť posmech. A zatiaľ majú v sebe čosi charizmatické a predstavujú dovŕšenie ľútosti. Nič nie je kresťanskému duchu také cudzie ako „bezcitnosť skameneného srdca“. Sv. Ján Klimak povedal, „Nebudeme obžalovaní z toho, že sme nerobili zázraky, že sme neboli teológmi, že sme nemali videnia. No určite sa budeme musieť pred Bohom zodpovedať za to, že sme neoplakávali svoje hriechy. Kto uznáva, že je hriešny, nehanbí sa za svoje slzy. Vie, že vracajú očiam schopnosť vidieť Boha.“[12]

Sv. Augustín spojil toto blahoslavenstvo s darom Ducha Svätého, ktorým je dar poznania.
Je to aj poznanie smrti, smútku, všetkého, čo je spojené so životom. Je to lekcia o smrti a o tom, že sme schopní spolucítiť, prežívať s inými ich bolesť a utrpenie. Že sme ľudia, ktorí vedia prejaviť svoj smútok. „Blahoslavenstvo o plačúcich nie je apológiou, obranou neustáleho vzlykania, ale hanba tomu, kto by bez jednej slzy pozeral na utrpenie a bolesť iných, lebo to Boh plače ich očami.“[13]