„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ (Mt 5, 7)
(o. Rudolf)

„Jedného dňa sa pri nebeskej bráne stretlo niekoľko stoviek duší. Patrili mužom a ženám, ktorí v ten deň zomreli. Svätý Peter, strážca nebeskej brány, riadil prevádzku. „Podľa nariadenia Šéfa vytvoríme tri veľké skupiny podľa toho, kto ako dodržiaval desať prikázaní. V prvej skupine budú tí, čo porušili všetky prikázania aspoň raz. Do druhej skupiny sa zoradia všetci, ktorí niekedy porušili aspoň jedno z desiatich prikázaní. A poslednú skupinu budú tvoriť ti, ktorí nikdy v živote žiadne prikázanie neporušili.” Potom pokračoval: „Dobre, kto porušil všetky prikázania, nech sa postaví napravo.” Viac ako polovica duší sa postavila na pravú stranu. „Kto porušil len niektoré prikázania, nech sa postaví naľavo.” Všetky ostávajúce duše sa premiestnili na ľavú stranu. Teda skoro všetky… Všetky okrem jednej. Uprostred zostala duša patriaca dobrému mužovi. Kráčal životom cestou dobrých pocitov, dobrých myšlienok a dobrých skutkov. Svätý Peter bol prekvapený. V skupine najlepších duší zostala len jediná. Okamžite to oznámil Bohu. „Pozri, vec sa má takto – ak budeme pokračovať podľa pôvodného plánu, tak namiesto toho, aby sa ten úbohý muž, ktorý ako jediný zostal uprostred, radoval zo svojej blaženosti, skončí znudený, osamelý ako perla na dne oceánu. Myslím, že by sme s tým mali niečo urobiť.” Boh sa postavil pred skupinu a povedal: ‚Kto teraz ľutuje svoje hriechy, bude mu odpustené a jeho chyby budú zabudnuté. Ak ľutujete svoje priestupky, môžete sa vrátiť doprostred miestnosti ako duše čisté a nepoškvrnené.” Všetci sa pomaly začali vracať späť. „To je nespravodlivé! Takáto zrada!” ozval sa hlas. Patril duši, ktorá nehrešila. „To nemá cenu! Keby som bol vedel, že mi bude odpustené, tak by som svoj život nepremárnil.” [1]

Toto sú veľmi aktuálne a výstižné slová, ktoré hovoria za všetko. Aká je naša zásluha na konaní dobra? Čo má s tým spoločné spravodlivosť a ako to všetko súvisí s milosrdenstvom?

Keď čítame KKC tak sa dozvieme, že zásluha vo všeobecnosti označuje odplatu, ktorú je nejaké spoločenstvo alebo spoločnosť povinná dať tomu, kto vykonal nejaký skutok či už dobrý alebo zlý a za ktorý si zaslúži odmenu alebo trest. Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva, pretože všetko dobré čo sme dostali pochádza od neho, nášho Stvoriteľa. Boh sa rozhodol slobodne pridružiť človeka k dielu svojej milosti. On koná ako prvý a človek na túto činnosť Boha odpovedá slobodným konaním. Z toho vyplýva, že všetky zásluhy za dobré skutky, ktoré človek vykonal patria Božej milosti a až potom nám. Konečne, aj zásluha patrí Bohu, lebo v Kristovi všetky dobré skutky aké človek koná pochádzajú z milosti a z pomoci Ducha Svätého. Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné pre naše posvätenie, na vzrast milosti ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.“ (porov. KKC 2006 – 2011)

V knihe Genezis, o stvorení, sa píše o tom, že Boh stvoril človeka v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. Mali tak účasť na Božom živote, vládli nad svetom a tá vláda sa prejavila v ovládaní seba. Prví ľudia boli bez trojitej žiadostivosti: bez zmyselnej rozkoše, bez dychtivosti po pozemských veciach a bez túžby presadiť sa proti príkazom rozumu. Na nahováranie Zlého zneužili svoju slobodu a postavili sa proti Bohu s túžbou dosiahnuť svoj cieľ bez neho. Adam a Eva preniesli na ich potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie sa volá dedičný hriech. Následkom dedičného hriechu bola ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu, smrti a náchylná na hriech – žiadostivosť. Svet, v ktorom veriaci v Krista veria, bol stvorený Stvoriteľom s láskou, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a vzkriesený Kristus ho vyslobodil keď zlomil moc Zlého. (porov. KKC 415 – 421) Vynára sa tu otázka: Keď Boh stvoril človeka ako dokonalého, prečo nezabránil tomu, aby nemohol zhrešiť? Sv. Tomáš Akvinský odpovedá: Boh dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie.“ (KKC 412) A tu sa dostávame k problému akým je milosrdenstvo a s ním spojená Božia spravodlivosť a láska.

Dostala sa mi do rúk zaujímavá kniha, ktorá opisuje postavy žien Starého zákona, ktoré svätopisec zaradil do rodokmeňa Ježiša Krista. Evanjelista Matúš ich spomína päť: Tamar, Rachab, Rút, Betsabe a Máriu. (porov. Mt 1, 1n) V knihe Rachab autorka opisuje príbeh neviestky, ktorú označila za ženu viery; opisuje jej konverziu alebo hľadanie Boha. V pozadí príbehu sa odohráva zápas v duši Salmona, ktorý bol spolu s Efraimom vyslaný do Jericha, ktoré neskôr Izraeliti dobyli. V izraelskom tábore sa zhovára Kaleb so Salmonom. Kaleb spomína na divy, ktoré Boh urobil v Egypte; zostal totiž jediný – spolu s Jozuem – z izraelského národa, ktorý putoval 40 rokov po púšti. V ich rozhovore zazneli takéto slová: „Boha mám stále na pamäti. Už od malička si ma učil pravde a žil si ju. Jedna vec mi bola vždy jasná. Boh nás nevyslobodil z Egypta, pretože sme si zaslúžili slobodu. Pán nás zachránil pre svoje veľké milosrdenstvo.“[2]

Izraelský národ, na čele ktorého zo začiatku stál Mojžiš a neskôr Jozue, ktorý ho voviedol do zasľúbenej zeme bol ľudom zmluvy. Boh s ním uzavrel zmluvu počas putovania po púšti. Bol to Dekalóg a Zákon. Píše o tom kniha Exodus. Týchto „desať slov“ poukazuje na podmienky života, aký majú viesť Izraeliti na slobode, lebo boli oslobodení z otroctva, z hriechu Egypta. Národ však túto zmluvu častejšie porušoval. „Keď si však uvedomil svoju neveru, vtedy sa dovolával milosrdenstva.“ (Ján Pavol II: Dives in misericordia, 4) (DM) Mojžiš alebo proroci sa stavali pred Božiu tvár a prosil za ľud a Boh na ich orodovanie „súhlasil, že pôjde uprostred svojho neverného ľudu. Tak zjavuje svoju lásku.“ (KKC 210) Boh na púšti Mojžišovi zjavuje svoje meno a toto meno „vyjadruje vernosť Boha, ktorý aj napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si za hriech zasluhuje, prekvapuje milosrdenstvom. Boh zjavuje, že je milosrdenstvo.“ (KKC 211) Aj keď vidíme, že Boh neveru Izraelitov často trestá; stačí spomenúť hady, ktoré ich hrýzli. Ak sa pohryzený pozrel na medeného hada, bol zachránený. (porov. Nm 20, 4 – 9) Boh koná spravodlivo, ale nie preto, aby človeka zahubil. Božia spravodlivosť je zameraná na dobro človeka a na jeho spásu. Nie na záhubu. Boh používa svoju spravodlivosť aby potrestal hriech, nie človeka. Robí to s ťažkým srdcom a  len vtedy, ak je to potrebné; preto, aby človeka priviedol k obráteniu. Pretože cieľom Božej spravodlivosti je náprava človeka a keď trestá, tak menej než si to zaslúžime.[3] Boh nenávidí hriech, ale ak je preň nútený odriecť človeku svoje priateľstvo, čiže jeho milosť, tak jeho milosrdenstvo vie ešte nájsť spôsob, ako nás aj naďalej môže milovať. Každý spáchaný hriech v nás ruší priateľstvo s Bohom, ale Boh vo svojom milosrdenstve nás vtedy miluje nie ako priateľov ale ako svoje stvorenie, v ktorom miluje dobro, ktoré v nás ostáva a preto aby nás priviedol k obráteniu.[4] Príbeh Izraelitov je príbehom každého jedného z nás; príbehom nevery, súdu, spravodlivosti, odpustenia a milosrdenstva.

Kým spravodlivosť sa spája s trestom, milosrdenstvo s odpustením. „Kde spravodlivosť nachádza ,dlhy´, tam ich milosrdenstvo ,odpúšťa´. Nehovorí, že dlžoby niet, ale hovorí ,odpustiť dlžobu´“.[5] Spravodlivosť je pre človeka opravdivou čnosťou, no pre Boha je dokonalosťou. Láska je však vynikajúcejšia, lebo je prvá a základná. Takto sa dá povedať, že láska zmierňuje spravodlivosť a spravodlivosť slúži láske. Prednosť a vznešenosť lásky pred spravodlivosťou sa prejavuje v milosrdenstve. (porov. DM 4) Tajomstvo milosrdenstva môžeme prirovnať k situácii v akej sa nachádza šéf firmy. Jeho zamestnanec mu dlhuje peniaze. On ich však nemá ako splatiť a keďže šéf musí vyplatiť svojich veriteľov tak dlh zamestnanca zaplatí on. Takto mu aj dlžobu odpustí. ( v ekonomike sveta sa to rieši iným spôsobom: prepustením, exekúciou…) A práve pre takýto dôvod musel zomrieť Ježiš. Aby splatil naše dlhy, ktoré človek zanechal po sebe voči Bohu. Boh nemohol povedať: Zabudni, ale povedal: Odpúšťam. No keďže dlhy narobili ľudia, musel ich splatiť sám. Dal svojho Syna. A v tomto spočíva tajomstvo milosrdenstva. Že nás bude niečo stáť. Ten kto koná milosrdne, vždy bude strácať.[6] Veriť v takúto obetu Otca, ktorý daroval jediného Syna, znamená veriť, že „ vo svete existuje láska a je mocnejšia než akékoľvek zlo do ktorého je zapletený človek, celé ľudské pokolenie aj svet. Veriť v takúto lásku znamená veriť v milosrdenstvo.“ (DM 7) V druhej časti Pána Prsteňov, keď sa (vo filmovej verzii) nachádzajú Frodo a Sam v meste Osgiliath, potom ako ich zajal Faramir, a pri útoku Škratov, Sam hovorí Frodovi: „Nemáme byť tu a predsa tu sme. Ako v históriách o bohatieroch. Môže byt svet taký ako kedysi, hoci sa stalo toľko zla? Nakoniec sa ten zlý čas skončí, príde nový deň, a keď vzíde slnko o to viac bude žiarivejším. Teraz viem, že bohatieri tých histórií sa mohli vrátiť, ale nechceli, išli dopredu, pretože verili.“ „A v čo veríme my?“, pýta sa Frodo. Odpovedá Sam: „V to, že na tomto svete existuje ešte dobro a že je dôležité zaň bojovať.“

Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Čo to znamená pre nás? Možno si spomenieme na podobenstvo o dvoch sluhoch. Jeden dlhoval svojmu pánovi 10 tisíc talentov, no keďže nemal ako dlžobu splatiť, pán ho kázal uvrhnúť do väzenia. Sluha ho prosil, že dlžobu splatí, no pán mu ju celú odpustil. Ako vychádzal tento omilostený sluha, stretol svojho spolusluhu, ktorý mu dlhoval 100 denárov. No on mu ich neodpustil. Pán sa rozhneval a kázal toho prvého sluhu vrhnúť do väzenia, kým nesplatí celú dlžobu. (porov. Mt 18, 23 – 25) Poučenie z podobenstva znie: Máme byť milosrdní preto lebo nám bolo preukázané milosrdenstvo a nie preto, aby sme milosrdenstvo dosiahli. No máme konať a preukazovať milosrdenstvo preto aby v nás mohlo začať milosrdenstvo pôsobiť.[7] Lebo akou mierou budeme merať my, takou sa nemaria aj nám. Tomuto podobenstvu predchádzala Petrova otázka o odpúšťaní, koľkokrát má odpustiť. (porov. Mt 18, 21 -22) Svet je doslova zavalený nenávisťou, konfliktami, vojnami. Riešením pre takýto stav je práve odpustenie. Pokiaľ bojujeme, znamená to, že sme ešte neodpustili. Niekedy musíme odpustiť dokonca aj Bohu za to, že zasahuje do našej slobody, za to, že občas dopustil rôzne skúšky, ťažkosti a bolestivé zákroky. Dopustil ich preto, aby sme mohli prísť k nemu.[8] Boh nám odpúšťa a to, že nám odpúšťa, tak preto máme odpúšťať aj my. Pretože v Kristovi nám bolo už odpustené a bol „zotrený dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.“ (Kol 2, 13b – 14)

Chcem sa pozastaviť ešte nad jednou vecou: hriechy proti Duchu Svätému. Jedným z nich je opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo. Ježiš hovorí, že kto by sa rúhal Duchu Svätému, tak mu nebude odpustené. (porov. Mt 12, 31 – 32) Ako to myslel? Rúhanie nespočíva v slovách, ale v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého pôsobiaceho mocou obety na kríži. Ovocím je odpustenie hriechov. Rúhanie proti Duchu Svätému spočíva v radikálnom odmietnutí prijať toto odpustenie, a ktoré predpokladá skutočné obrátenie spôsobené ním samým vo svedomí. Ježišove slová o ne – odpustení sú spojené s ne – kajúcnosťou, čiže rozhodným odmietnutím obrátiť sa. (porov. Ján Pavol II, Dominum et vivificantem, 46)

K tomu nám podľa sv. Augustína pomáha dar Ducha Svätého: dar rady. Slúži na to, aby sme vedeli chápať problémy svoje a iných a spolu s nimi rozoznávať, či konáme správne, v záujme nášho a ich duchovného šťastia. Tento dar nám umožňuje pomáhať sebe a druhým, aby sme mohli nachádzať cestu z ťažkých situácií.[9]

Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť živým obrazom teba, Pane. Nech k mojim blížnym prúdi cez moje srdce a dušu tvoje nepochopiteľné milosrdenstvo. Pomôž mi, Pane, aby moje oči boli milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to, čo je v dušiach mojich blížnych pekné, a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola vnímavá na potreby svojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi, Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o svojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi, Pane, aby moje ruky boli milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojim blížnym robila len dobre a sama si vyberala ťažšie, namáhavejšie práce. Pomôž mi, aby moje nohy boli milosrdné, aby som sa napriek vlastnej únave a vyčerpanosti vždy ponáhľala svojim blížnym na pomoc. Mojím pravým odpočinkom je služba blížnym. Pomôž mi, Pane, aby moje srdce bolo milosrdné, aby som vedela spolucítiť s utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými, ktorí zneužívajú moju dobrotu. O vlastných utrpeniach chcem mlčať. Túžim ponoriť sa do tvojho najsvätejšieho Srdca. Kiežby som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, môj Pane!

(Sv. Faustína Kowalská)